Aj v dnešnej dobe vieme využiť liečebný potenciál ponúkaný prírodou a nájsť inšpiráciu v znalostiach zhromažďovaných stáročia našimi predkami. Príkladom je bylinárstvo, ktoré sa dodnes hojne využíva. Informácií o použití bylín pri liečbe chorôb je dostatok. Na druhej strane sa produkty vyrábané na báze bylín nevyužívajú v takom rozsahu, aký by si zaslúžili. Stále však prežíva zber liečivých bylín laikmi (bylinkármi) i pestovanie priemyselným spôsobom na plantážach. A tak sa tradičné využívanie bylín mieša s modernými postupmi.
Bylinky a veda
Vo svete je vedecké štúdium využitia liečivého potenciálu bylín veľmi intenzívne. Napríklad vďaka aktivite skupiny nemeckých vedcov možno študovať kompletný prehľad bylín, ktoré sú nepochybne „liečivé“ a ich použitie možno označiť za „bezpečné“.
Posudzujú sa aj možné negatívne účinky, ktoré skutočne existujú a nemožno ich obísť mávnutím ruky. Účinky bylín teda možno vedecky obhájiť a vďaka tomu sa v posledných rokoch zvýšil záujem farmaceutických firiem o využitie účinných látok izolovaných z liečivých bylín na výrobu nových druhov liekov. Nastalo hľadanie cesty zo slepej uličky, do ktorej sa farmaceutický priemysel dostal, keď sa prestalo dariť objavovať nové syntetické lieky.
U prírodných národov v odľahlých kútoch Ázie a Južnej Ameriky prežíva aj naďalej tradičná medicína, ktorá využíva výhradne prírodné prostriedky. „Lekármi“ sú tu kúzelníci a šamani, často vybavení mimoriadnymi schopnosťami a znalosťami, ktoré sa dedia už mnoho generácií. Spôsob, akým liečia, a najmä využitie rozličných exotických bylín zaujali vedcov vo vyspelých krajinách a ich zásluhou sa predtým neznáme rastliny rozšírili do „civilizovaného“ sveta. Mnohé dostali punc zázračných bylín a my sme mali možnosť zoznámiť sa s ich liečivou silou na vlastnej koži. Spomeňme len niektoré: maca, suma, guarana, uncaria (mačací pazúr), pau d´Arco (lapacho), vilcacora a iné.
Trocha teórie
Použitie bylín, prípadne látok izolovaných z bylín, sa nazýva fytoterapia. Modernému človeku to možno zaváňa šarlatánstvom či prinajmenšom zastaranými a dávno prekonanými postupmi. Celé stáročia však ľudia zbierali bylinky a skúšali, čo to s nimi urobí. Tí šikovnejší sa naučili poznať ich účinky, zbierať ich v správny čas, vhodným spôsobom ich konzervovať (sušiť alebo lúhovať v alkohole) a pripravovať z nich lieky, tinktúry, čaje, obklady či klystíry.
Aj na Slovensku bolo bylinkárstvo vždy veľmi rozšírené vďaka kvalitným prírodným zdrojom. Nečudo, že sa našli múdri ľudia, ktorí svoje znalosti vedeli využiť. Jedným z nich bol kamaldulský mních Cyprián, botanik, alchymista, liečiteľ a bylinkár, autor dodnes zachovaného herbára, ktorý v 18. storočí žil v Červenom kláštore a o ktorom sa dokonca nakrúca celovečerný film. Jednou z priekopníčok bylinárstva sa stala Ľudmila Thurzová. Jej obsiahla publikácia „Malý atlas liečivých rastlín“ (nakladateľstvo Osveta), stará viac než dvadsať rokov, je dosiaľ neprekonaná aj napriek tomu, že k dispozícii sú aj publikácie iných autorov. Z najnovších titulov menujme aspoň sedemdielny „Herbář léčivých bylin“, ktorú napísala známa osobnosť českej alternatívnej medicíny Jiří Janča spolu so znalcom bylín Josefom Zentrichom. Informácie možno získať aj z publikácie Barbary a Petra Theissovcov „Zdravější život s léčivými bylinami“. Zo zahraničných kníh vyniká „Herbs that heal“ (Byliny, ktoré liečia) od manželov Weinerovcov z vydavateľstva A Quantum Book (1999).
Bylinkárskej literatúry je, samozrejme, oveľa viac a aj to je dôkaz, že fytoterapia nie je odpísaná, naopak, v niektorých častiach sveta je neoddeliteľnou súčasťou liečby. Využíva ju aj moderná západná prírodná medicína – naturopatia, ale predovšetkým tradičná čínska a indická medicína (ajurvéda). Najmä čínska medicína zaznamenáva v posledných desaťročiach rozkvet a preniká aj na Slovensko.
Moderné metódy
Paradoxne, ani klasická západná medicína sa nezaobíde bez prírodných zdrojov. Ak si podrobne preštudujete zloženie liekov, predovšetkým voľnopredajných, zistíte, že mnoho z nich obsahuje extrakty z liečivých bylín alebo sú len čistými extraktmi. Niektoré sa dostali aj do kategórie liekov na predpis, napríklad lieky s obsahom rastliny gingko biloba. Tento prastarý strom dokáže okrem iného pomôcť starším ľuďom postihnutých aterosklerózou alebo senilnou mozgovou sklerózou.
Fytoterapia je napriek jej nepochybným úspechom pod tlakom modernej farmácie, v dôsledku čoho prešla mnohými zmenami. Našťastie väčšinou k lepšiemu. A tak okrem zmesí vyrábaných ľudovými bylinkármi si môžete liečivé byliny kúpiť v modernej forme kapsúl, tinktúr, roztokov a podobne. V lekárňach si kúpite čaje sypané, ale aj v pohodlných nálevových vrecúškach.
Vďaka modernému spracovaniu už netreba vykonávať časovo náročné obrady prípravy liečivých čajov z bylinných zmesí, ako ich odporúčajú odborníci z radov laických fytoterapeutov. Málokto je ochotný strácať čas dlhou prípravou a myslieť na to, kedy a koľko ktorého čaju má vypiť. A potom čakať celé dni na priaznivý efekt. Sme nadmieru „rozmaznaní“ rýchlymi účinkami priemyselných liečiv, ktoré sa však neraz vyznačujú nepriaznivými vedľajšími účinkami.
Modernizácia pestovania liečivých rastlín a ich spracovania umožňuje vyhnúť sa omylom pri ich použití, ako aj prípadným ťažkostiam, ktoré sa môžu vyskytnúť na základe nekvalifikovaných odporúčaní či dokonca nekvalitných ingrediencií. Rady poskytované liečiteľmi sú pre obyčajného smrteľníka často zložité, pritom každý ľudový fytoterapeut má iný prístup k riešeniu zdravotných problémov a ani odborné publikácie nie sú jednotné. Do hry vstupuje ďalší mätúci faktor – výrazná individuálnosť. Tá vysvetľuje, prečo u niekoho fytoterapia neúčinkuje, prípadne vyvolá nečakané komplikácie. To, čo klasickej medicíne najviac prekáža na prírodnej liečbe, je nepopierateľný fakt možnej interakcie bylín a liekov. Stáva sa, že kombinácia čaju alebo doplnku výživy s niektorým liekom spôsobí nepredvídané reakcie. Niekedy liečivé byliny podporujú účinok liekov, inokedy je to naopak. Na druhej strane farmaceuti neraz zistia, že niektorý prírodný produkt má výraznejší liečivý efekt než chemický liek.
Moderná technológia okrem iného umožňuje vyrábať extrakty silnejšie než pôvodné čaje a odvary, ktoré si pripravíte sami doma zo sušených bylín. Ďalšou výhodou modernej priemyselnej produkcie je minimalizácia rizika kontaminácie použitých surovín ťažkými kovmi, chemickými postrekmi, zvyškami umelých hnojív a toxickými prírodnými organickými látkami. Seriózni výrobcovia investujú do kontroly kvality, takže jednotlivé výrobné šarže sa od seba veľmi nelíšia kvalitou ani obsahom účinných látok, čo sa v prípade prírodnej produkcie ani pri veľkom úsilí zaručiť nedá.
Mnohí výrobcovia už ponúkajú tzv. štandardizované extrakty s podrobným opisom spôsobu ich užívania s indikáciami a kontraindikáciami. Štandardizovaný extrakt znamená, že výrobca vie, ktorá zo zmesi látok obsiahnutých v jednej rastline účinkuje na konkrétne ochorenie a stanovuje jej obsah, ktorý sa stáva meradlom kvality.
Zdroje pochybností
Rozhodovanie o výbere a použití bylinných výrobkov je veľmi zložité. Ponuka stále rastie a orientácia v sortimente je pre bežného spotrebiteľa takmer nemožná. Zmätok vzniká v dôsledku nielen vzájomne potláčanej konkurencie výrobcov, ale aj nekvalifikovaných, ba až zavádzajúcich opisov účinkov jednotlivých produktov neserióznymi predajcami. Problémom je aj negatívny prístup časti lekárov k fytoterapii, ktorí tvrdia, že látky obsiahnuté v bylinách sú neúčinné.
Zaujímavé je, že niektoré látky izolované z bylín moderná medicína vyhlásila za návykové. Medzi tými, ktoré sú návykové aj podľa znenia zákona, sa dajú nájsť aj bežné potraviny, ako je nepochybne mak (zdroj ópia a heroínu) či konope (zdroj kanabiolu) a mnoho iných, známych skôr v exotických krajinách (betelová palma, kava-kava, guarana, maca a iné). To znamená, že aj v prípade prírodných liečiv treba postupovať opatrne ako pri farmakách – nepreháňať ich užívanie, nezneužívať, poradiť sa s odborníkmi.
Bylinkové čaje
Mnohé čaje tvorí zmes liečivých rastlín. Aj zelený a čierny čaj pochádzajú z rastliny a dokonca liečivej. Na trhu sa objavili bylinkové čaje určené najmenším deťom, čo môže byť hazard, najmä ak obsahujú rumanček či mätu alebo sušené listy jahôd, malín a iných lesných plodov, pri ktorých nie je zaručená kvalita. Ešte menej vhodné sú instantné čaje, v ktorých „nálož“ cukru eliminuje možné priaznivé účinky. Ak si už kupujete bylinkový čaj, zadovážte si ho v lekárni. Dnes sa predávajú aj čaje s certifikátom biopotraviny, čo je tiež zárukou kvality.
Adaptogény
Väčšina bylín pôsobí všestranne v adaptogénnom zmysle. Ako názov napovedá, adaptogénne látky pomáhajú organizmu adaptovať sa (prispôsobiť) zmenám prostredia. Rastlinné adaptogény sú pre organizmus neškodné a aj pri veľmi vysokom dávkovaní vyvolávajú len minimálne poruchy fyziologických funkcií. Ich pôsobenie je nešpecifické, jednoducho majú schopnosť zvýšiť odolnosť proti náročnej fyzickej a psychickej záťaži, spolupôsobia pri normalizácii rôznych porúch a chorobných stavov v organizme. Mechanizmus tohto javu je zložitý a líši sa pri jednotlivých rastlinách v závislosti od látok, ktoré obsahujú. Pomáhajú najmä pri odstraňovaní stresových faktorov, únave, vyčerpanosti, dlhodobom vypätí. Pri únave povzbudia, pri strese, naopak, upokoja.
Účinné látky v bylinách
Čo obsahujú byliny, keď majú také priaznivé účinky pri prevencii a liečbe chorôb? Sú to špecifické účinné látky. Fyziologické účinky látok sú dané ich pôsobením na činnosť rôznych orgánov, v pozitívnom či negatívnom zmysle. Medzi najvýznamnejšie látky patria: alkaloidy, glykozidy, flavonoidy, vitamíny, triesloviny, organické kyseliny, éterické oleje, kumaríny, saponíny, živice, mastné oleje a polysacharidy.
Alkaloidy – zásadité látky obsahujúce heterocyklicky viazaný dusík. Typickým predstaviteľom je kofeín, medzi tzv. protoalkaloidy patria napríklad efedrín a pseudoefedrín, ktoré sa považujú za návykové látky. Vznikajú, napodiv, ako odpadové látky metabolizmu aminokyselín. V princípe sú pre človeka toxické, to však neznamená, že máte prestať piť kávu alebo čaj.
Glykozidy – organické zlúčeniny obsahujúce cukrovú (glykón) a necukrovú (aglykón) zložku. Liečivo pôsobia aglykóny, ktorých chemická stavba a vlastnosti sú veľmi rozmanité. Glykozidy sa ďalej delia na: kardioglykozidy, antraglykozidy, fenolické glykozidy, flavonoidné a voľné aglykóny. Flavonoidné glykozidy sa nazývajú aj bioflavonoidy. Antraglykozidy majú často preháňavé účinky, ako napríklad aloín v rastline Aloe Vera. Veľmi dôležitými glykozidmi sú saponíny, ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na červené krvinky – praskajú a vznikajú modriny. V konečnom dôsledku sú však saponíny pre človeka netoxické a dokonca majú pozitívny efekt. Veľa ich obsahuje dioskórea huňatá, ale aj ženšen či Glycyrrhiza uralensis, známa ako sladké drievko. Jedným z najznámejších glykozidov je rutín, ktorý sa hojne nachádza v pohánke a priaznivo pôsobí na pevnosť ciev.
Lignany – fenolové látky, ktorých základom je koniferylalkohol. Nachádzajú sa napríklad v byline schizandra (klanopraška čínska), ktorá má povzbudzujúce účinky na centrálny nervový systém. Najvyšší obsah lignanov je v ľanových semenách. Lignany majú antioxidačné účinky a ovplyvňujú tvorbu a funkciu hormónu estrogénu.
Kumaríny – ide v podstate o glykozidy, ich základ tvorí ortooxyškoricová kyselina. Najčastejšie sa vyskytujú v okolíkatých, rutovitých a bôbovitých rastlinách. Kumaríny pôsobia proti kŕčom, rozširujú cievy, tíšia bolesti, zabraňujú rastu baktérií a majú antikoagulačný (protizrážanlivý) účinok. Kumarín obsahuje napríklad bylina tomka voňavá (nazývaná aj byvolia tráva).
(Bio)Flavonoidy – polyfenolové zlúčeniny (glykozidy) s dvomi aromatickými zvyškami. Podľa štruktúry a úrovne oxidácie sa delia na flavonoly, flavóny, flavonóny, katechíny, antocyaníny atď. Známych je asi sedemtisíc druhov a nachádzajú sa takmer vo všetkých rastlinných bunkách. Majú funkciu farbív a ovociu dodávajú charakteristickú farbu. Niektorí odborníci ich zaraďujú do skupiny vitamínov P, lebo zvyšujú pružnosť cievnych kapilár. V prírode sa často vyskytujú spolu s vitamínom C a chránia ho pred poškodením oxidáciou. Bioflavonoidy majú širokú škálu pôsobenia: predovšetkým zvyšujú pevnosť krvných kapilár, pôsobia ako antioxidanty, majú protizápalový a protikŕčový účinok. Pôsobia aj antibakteriálne a antivírusovo, podporujú produkciu hormónov a majú aj protirakovinové účinky. Najčastejšie sa používajú ako podporné prostriedky pri liečbe srdcovo-cievnych ochorení, astmy, makulárnej degenerácie a pri chorobách pečene. Z najznámejších spomeňme kvercetín, rutín, apigenín a luteolín, ale najmä nesmieme zabudnúť na resveratrol, ktorý je prirodzenou súčasťou červeného hrozna. Ďalším veľmi významným polyfenolom je pyknogenol, vyrábaný z kôry prímorskej borovice, ktorý je mimoriadne účinný antioxidant. Má dokonca dvadsaťnásobne silnejšie antioxidačné účinky než vitamín C. Podobné látky sa nachádzajú aj v ginkgu biloba.
Prokyanidíny – látky zo skupiny bioflavonoidov, označované aj ako antokyanidíny, ich zástupcom je už spomínaný pyknogenol. Majú modrastú farbu, čo vysvetľuje modrú farbu čučoriedok a hrozna. Slúžia predovšetkým na prevenciu srdcovo-cievnych chorôb. Často sa týmito látkami vysvetľuje tzv. francúzsky paradox: napriek pomerne vysokej konzumácii červeného vína majú Francúzi nízky výskyt srdcovo-cievnych ochorení.
Triesloviny – bezdusíkaté zlúčeniny skupiny polyfenolov. Ich charakteristickou vlastnosťou je schopnosť zlučovať sa s bielkovinami a kovmi. Vyskytujú sa takmer vo všetkých predstaviteľoch rastlinných čeľadí. Triesloviny majú protizápalové, baktericídne, sťahujúce a protizrážanlivé účinky.
Organické kyseliny (hydroxykyseliny) – karboxylové kyseliny, nachádzajú sa skoro vo všetkých rastlinách voľne alebo ako soli a étery. Najčastejšie sú to kyseliny octová, jablčná, citrónová, vínna, šťaveľová, ale aj mnoho ďalších, ktoré sú menej „kyslé“, ako kyseliny gallová, elagová, ferulová a kávová. Vyznačujú sa rozsiahlym, doslova farmakologickým pôsobením, pretože sa zúčastňujú na látkovej výmene a udržiavajú acidobázickú rovnováhu.
Éterické oleje – zložité zmesi prchavých organických látok, ktorých hlavnou zložkou sú terpenoidy a ich deriváty (alkoholy, aldehydy, étery, fenoly, ketóny a terpény). Vďaka biologicky aktívnym látkam – organickým zlúčeninám, ktoré sú súčasťou týchto olejov, sa dosahuje špecifický liečebný či preventívny účinok formou aromaterapie.
Živice – zložité zmesi organických zlúčenín. Bohato ich obsahujú tropické rastliny, ihličnany, púčiky brezy a pod. Majú baktericídny účinok, pôsobia aj proti rozvoju plesní a hniloby.
Mastné oleje – zložité zmesi éteru a glycerínu spolu s niektorou kyselinou. Väčšina z nich pomáha znižovať hladinu cholesterolu, niektoré majú baktericídne účinky na patogénnu črevnú mikroflóru.
Polysacharidy – sacharidové rastlinné polyméry, zložené z cukrov rôzneho typu. Tvoria medzibunkovú látku, ktorá je zásobárňou energie pre bunky a tkanivá. Medzi polysacharidy patria škrob, inulín, pektíny, gumy, chitín, kyselina alginová a iné. Polysacharidy majú funkciu energetických zásob, stavebnú funkciu a udržiavajú vlhkosť.
Autor:Petr Fořt
štvrtok 5. marca 2009
Žuvačka - Pre a Proti
Váš partner otvorí ústa a... ale nekazme si peknú chvíľu! Vy sedíte s časopisom v ruke, chcete si prečítať niečo pekné, svieže, voňavé a my vám to ideme kaziť nejakými žalúdok nadvihujúcimi predstavami. Ani nápad! Nakoniec, ako môže v dvadsiatom prvom storočí vôbec niekto mať problém s ústnou dutinou? Dáme si predsa žuvačku – a sme ako z reklamy!
Pamätáte sa, ako sme si ich kedysi rozmaznávali? Ako by aj nie, veď stáli celú korunu – a to voľakedy nebol až taký malý peniaz. Za jednu korunu voňavý ružový obdĺžnik. Áno – voňavý! Veď keď ste si ho v triede alebo kine rozbalili, zavetrilo to osadenstvo v okruhu desiatich metrov. A nemuseli nás o tom presviedčať žiadni vymydlení chlapíci s vlniacimi sa dámami v pozadí – vtedy tá chuť naozaj trvala... a trvala... A vtedy sme si na žuvačkách aj pochutnávali. Na tých hutných ružových masách, z ktorých sa bubliny lepili až na čelo... Ach jaj, sladké spomínanie. Doslova. Pretože dnes je cukor v žuvacej hmote nepriateľ číslo jeden. Žuvačky nie sú žiadna maškrta – žuvačky sú dokonalá stomatologická pomôcka, ktorá nemá ďaleko od zázraku. Čistí zuby! Osviežuje dych! Podporuje trávenie! Zvyšuje IQ! Odbúrava stres! Skrátka superpotravina, ktorú ospevuje reklama aj nekonečné množstvo internetových článkov.
Kto žuje, je in
Veď práve – reklama. Žiarivo vysmiati, šťastní ľudia nám tvrdia, že o ich chrup sa stará žuvačka. „To je úloha reklamy. Sú v tom, pochopiteľne, veľké peniaze a ľudská dôverčivosť. Ale fakt je, že zubná kefka sa nedá nahradiť žiadnou žuvačkou,“ hodnotí dnešné „víťazné“ ťaženie žuvačky svetom stomatológ Jozef Fábry, viceprezident Slovenskej komory zubných lekárov. Víťazné je skutočne často najmä pre výrobcov, keďže žuvačka je v podstate už akousi imidžovou záležitosťou. „Ten, kto žuje žuvačky, je podľa reklamy in. Stará sa o svoj chrup, o svoj svieži dych. Môže nadväzovať kontakt, ak druhej strane ponúkne žuvačku – čo je určite lepší a zdravší spôsob, ako keď čosi podobné robí fajčiar s cigaretou. Žuvačka nás robí spoločensky prijateľnými.“ Skrátka, človek sa stáva tvorom prežúvajúcim.
Urobí však žutie kúska gumovej hmoty skutočne spoločensky prijateľný aj náš chrup? Ozaj stačí mať poruke vždy žuvačku a naše zuby budú silné, zdravé a bez kazov? „Žuvačka zvyšuje tvorbu slín, takže môže pomôcť odplavovať kúsky potravy. Dokáže aj mechanicky očistiť niektoré zubné plochy. Ale rozhodne nevyčistí medzizubný priestor ani iné ťažko dostupné miesta,“ uvádza veci na pravú mieru doktor Fábry. Či mikrogranule, či akási „čistiaca“ tekutina v žuvačke, na obyčajnú kefku a pastu nemá žiadna žuvačka. „Tá nikdy nemôže byť účinnou prevenciou pred zubným kazom. Tou je hygiena. Žuvačky jej môžu mierne pomôcť, ale nikdy ju nenahradia.“
Peroxidové pochúťky
Ako je to s ďalšou vlastnosťou žuvačiek, ktorá robí z ľudí v reklame majiteľov oslepujúco bieleho chrupu? Naozaj nám stačí v ústach poomieľať trochu elastickej hmoty a muži zhypnotizovaní naším úsmevom nám budú zobať z ruky? „Keď sú raz zuby žlté, žuvačka z nich nikdy snehobiele neurobí. Je to čisto reklamný ťah. Množstvo bieliacich látok v žuvačke nemá takú koncentráciu.“ Podľa doktora Fábryho je však práve bieliaca vlastnosť niektorých žuvačiek diskutabilným úkazom – a to pre samotnú bieliacu látku, ktorou je peroxid vodíka. Či chceme, alebo nie, je to silné oxidačné činidlo. „Len pre zaujímavosť – opísali sa prípady takzvaného čierneho chlpatého jazyka. Týkalo sa to ľudí, ktorí si ústnu dutinu často vyplachovali peroxidom. Jazyk vtedy stmavne a zmení štruktúru.“ To sú, samozrejme, extrémne prípady, ktoré zrejme neplatia pre žuvačku. V nej je obsah peroxidu povolený iba do istého množstva. „Ja osobne nie som s tým celkom uzrozumený a aj v Európskej únii sa vedie veľká diskusia, aké množstvo peroxidu v žuvačke je vlastne neškodné,“ hovorí stomatológ. V každom prípade striedmosť bude v tomto smere namieste. Ak radi žujete žuvačky, netreba to s bieliacimi príliš preháňať – nakoniec náš chrup vďaka nim určite nezbelie o dva stupne.
Jeden druh „bielenia“ však žuvačka predsa len zvládne. Aj keď tento výraz nie je celkom správny – skôr ide o akési vyčistenie zubov, ktoré sme si predtým „kúpali“ v káve, čaji alebo víne. Ak si nemôžeme hneď vyčistiť zuby a nechceme nechať pôsobiť farbivá v týchto tekutinách na zuboch, môžeme to skúsiť so žuvačkou. „S tým sa dá vcelku súhlasiť. Farbivá sa vyzrážajú na povrchu zuba, a ak žuvačka má určitý oxidačný, teda bieliaci efekt, kontakt žuvačky a zubov spôsobí, že farbivá vďaka oxidácii zmenia svoju chemickú štruktúru a stratia farbivosť. Opäť však musím dodať, že presne tak isto poslúži aj kefka, ktorou si farebný povlak zo zubov stiahneme,“ nezaprie v sebe Jozef Fábry stomatologický pohľad na vec.
Kúpele aj posilňovňa
Presne to, aj keď obrazne povedané, robí z našej ústnej dutiny žuvačka. Ako už povedal doktor Fábry, žuvačka zvyšuje produkciu slín v ústach. „Máme obranné sliny, ktoré sú husté, tráviace sliny, ktoré obsahujú pepsín a vďaka nim už v ústach nastáva prvotné trávenie cukrov. Žutím žuvačiek sa zvyčajne produkuje neutrálna slina, ktorá len pomáha odplavovať zvyšky jedál.“ V tom je určite pozitívum žuvačky. Vyrábať si však hodiny a hodiny zvýšený „slinotok“ nemá veľmi zmysel – a navyše aj pre zuby a kĺby v čeľustiach je to pekná „makačka“. „Ľudský žuvací aparát je nastavený tak, aby žul niekoľkokrát za deň a potom mal vždy niekoľko hodín prestávku. Neustále žuvanie je nadmerná záťaž pre zuby aj kĺby.“ Ak váš stomatológ skonštatuje, že máte opotrebované zuby, nemusí to byť zo žutia žuvačky, ale určite by mohlo stačiť požuvať si dvadsať, tridsať minút a dosť. Nech si aj čeľuste a zuby, ktoré nie sú stavané na nepretržitú činnosť, oddýchnu.
Sladké sústo
Spomínate si, ako tie ružové a inak farebné obdĺžniky či guľôčky kedysi chutili? Ako malý zákusok. Nikto sa netváril, že žuvačky sú bez cukru a nikomu to ani neprekážalo – okrem zubárov. „Tieto žuvačky doslova obliali zuby povlakom cukru, čo baktériám ohromne vyhovovalo. Ani náhodou vtedy neslúžili ako hygienická pomôcka,“ spomína MUDr. Fábry. Dnes už všetci, pochopiteľne, vieme, že ak chceme žuť, tak jedine bez cukru. V tejto súvislosti je však zaujímavý jeden paradox: žuvačku s cukrom by sme už pomaly ani nedali do úst – kadejaké sladké, kolové nápoje však poniektorí do seba lejú v litroch. A to im neprekáža. Pre zuby je to pritom hotová pohroma. „Niektoré nápoje obsahujú okrem množstva cukru aj kyselinu fosforečnú. A tá narušuje sklovinu,“ upozorňuje odborník. Keď si uvedomíme, že kyselina fosforečná sa, i keď vo vyšších koncentráciách, používa ako leptadlo na sklovinu pri plombovaní, tak je vlastne otázne, čo je pre zuby horšie – jedna žuvačka s cukrom alebo pohár sladkého nápoja?
Zázračné písmenká „pH“
Väčšina z nás by asi mala problém vysvetliť, čo to vlastne je – vieme však, že to má byť neutrálne. A tak hneď po jedle žujeme ostošesť, aby sa nám pH v ústach zneutralizovalo. Ak chcete mať pocit, že žujete vskutku v súlade s odporúčaniami, začnite žuť do piatich minút po jedle – presne taký časový limit môžete nájsť v článkoch na internete. Zaujímavý údaj aj pre stomatológa. „Nepoznám dôvody tohto tvrdenia. Možnosť žuť do piatich minút znamená využiť zvýšenú slinivosť, ktorá ešte prebieha po jedle, a tak ešte rýchlejšie odplaviť cukry,“ uvažuje doktor Fábry, ktorý to však s pH v ústnej dutine vidí trochu inak. „Žuvačka pH v ústach neupravuje. To si upravuje organizmus sám, a to zhruba v priebehu pol hodiny po jedle. Je to takzvaný pufrovací, čiže vyrovnávací efekt slín.“ Takže – čarovnými písmenkami „pH“ sa vlastne výrobcovia žuvačiek oháňajú zbytočne. Neutrálne prostredie v ústach si telo vytvorí samo – bez ohľadu na to, či mu v tom usilovne pomáhame žuvačkou, alebo nie.
Vytiahnuté plomby
Aj vám sa to už možno stalo: monotónne žuvanie vám zrazu narušil nepríjemný škripot. Ako keby ste zahryzli do kamienka. V zlej predtuche opatrne jazykom preskúmate zuby – a je to tu. Respektíve – už to tu nie je! Výplň je fuč a vám je jasné, že kamienok v žuvačke je vaša vlastná plomba. Na internete dokonca môžete nájsť odporúčania, ktorým druhom alebo značkám žuvačiek sa vyhnúť, pretože zaručene ťahajú plomby. Doktor Jozef Fábry sa pri tejto pretrvávajúcej žuvačkovej legende pousmeje: „Plomba musí vydržať oveľa väčšiu lepivosť, než má žuvačka, takže žuvačky by som rozhodne neobviňoval. Keď plomba vypadne, buď bola nekvalitne urobená, alebo už má svoj vek.“ Je to skôr náhoda, ak vypadne práve pri žutí žuvačky. Sú však ojedinelé prípady, keď žuvačka plombu takpovediac vystrelí. „Ak máme narušenú plombu, napríklad vedľa sa nachádza kaz a je tam nejaká štrbinka, žuvačka pri zahryznutí môže štrbinku upchať a ďalším zahryznutím sa ešte viac potlačí, čo zvýši tlak v dutinke a môže to vyvolať bolesť, v extrémnych prípadoch aj prasknutie zuba.“ Stať sa to môže skôr pri mŕtvych zuboch, ktoré sú krehké a neznesú takú záťaž ako živé zuby. Tu však opäť nie je priamo zodpovedná žuvačka, ale majiteľ zuba, ktorý ho takto zanedbal. Žuvačka už iba dokoná „dielo skazy“. Ak máte zuby aj plomby v poriadku, nemusíte sa obávať, že si jednou žuvačkou vytiahnete všetky zubné výplne.
Žuvačky ako lieky?
Ešte pred niekoľkými rokmi bola žuvačka iba gastronomická elastická pochutina, dnes je to hygienická pomôcka, ktorá pomaly preberá úlohu lieku. Aspoň to opäť tvrdia reklamy alebo múdrosti na internete. Tak si teda posvieťme na dva typy „liečivých“ žuvačiek. Jeden má údajne schopnosť pomôcť pri xerostómii. Nič to, ak vám toto čudesné slovo vôbec nič nehovorí – zubný lekár vie, o čom je reč. „Je to ochorenie, ktoré sa prejavuje pocitom suchých úst. Často ho mávajú fajčiari, ktorí majú narušené dýchacie cesty a dýchajú ústami. Žuvačka určená na toto ochorenie môže pomôcť zvlhčovať ústnu dutinu – to však problém nerieši.“ Žuvačka nie je liek, je to len pomôcka na zvýšenie slinivosti, takže pacienti s takýmto problémom by sa mali dať vyšetriť, pretože xerostómia je zvyčajne následok iného ochorenia. Podobne to platí aj pri ďalšom pokuse urobiť zo žuvačky liek na zapálené ďasná. Takéto žuvačky sú obohatené o extrakty z tymianu, medovky alebo levandule a práve to má ďasná upokojiť. „Všetky tieto bylinky majú určite svoj efekt, ale v podstate iba zakrývajú príznaky zápalu ďasien. Navyše zuby majú súdkovitý tvar, takže žuvačka sa k samotnému ďasnu dostane dosť ťažko,“ hovorí stomatológ. A sme zase pri nej – pri starej dobrej kefke. „Zapálené ďasná sa liečia mäkkou kefkou, masážou ďasien, výplachom, ale nie žuvačkou.“
Žuvačka – pre a proti
Z pohľadu zubného lekára je to jasné: žuvačka nie je zubná kefka. Nemôže ju nahradiť a nech nikto neočakáva, že mu žuvačka zníži kazivosť, odbremení od návštev u zubára a vyčaruje žiarivý belostný úsmev. Nevylieči zapálené ďasná ani nevyčistí medzizubné priestory. Pri dlhodobom žuvaní môžeme mať bolesti kĺbov a svalov. Väčšinu ospevovaných schopností zázračnej gumy treba brať s rezervou. Jozef Fábry v nej však vidí aj pozitíva: „Zvyšuje sekréciu slín, mechanicky odstráni drobné zvyšky potravy. Má neutrálne zloženie, takže zubom určite neškodí – pravda, len žuvačka bez cukru. Zvyšuje sebavedomie. Keď má človek po jedle nepríjemný pocit, siahne po žuvačke, aby nebolo z úst cítiť, čo práve skonzumoval.“
Požehnanie pre trávenie?
Zázrak zvaný žuvačka – bolo by viac než lákavé uveriť všetkým tvrdeniam kolujúcim po internete a pasovať žuvačku do pozície univerzálneho všelieku – pravda však zrejme nebude až taká nafúknutá. Gastroenterológ Peter Minárik z Poradne pre obezitu, výživu a zdravý životný štýl má na niektoré vyjadrenia, na aké môžete natrafiť na internete, veľmi triezvy pohľad.
Žuvanie aktivizuje tvorbu slín, žalúdočných štiav a krásne naštartuje proces trávenia.
Dokonca by sa podľa článku, z ktorého pochádza citát, mali naštartovať naše preplnené útroby až tak, že rýchlejšie strávime bohaté a ťažké gastronomické chody. „Sliny skutočne majú istú tráviacu schopnosť, obsahujú enzým ptyalín a ten už v ústnej dutine pomáha tráviť sacharidy,“ hovorí gastroenterológ. Podstatná časť trávenia, aj v prípade sacharidov, však prebieha v tenkom čreve, takže posielať si po jedle do žalúdka zvýšené množstvo slín nemá na urýchlenie trávenia zásadný vplyv. Predstava, že vďaka žuvačke nám pečená kačica s lokšami zabetónovaná zmrzlinovým pohárom zmizne zo žalúdka ako gáfor, je veľký omyl. „Dať si ťažké jedlo a očakávať, že žuvačka urýchli trávenie, to určite nie. Tuky potrebujú na spracovanie svoj čas, žuvačka nič neurýchli. Ani prostredníctvom väčšieho množstva slín, pretože tuky sa slinami netrávia,“ konštatuje doktor Minárik.
Ak si dáte žuvačku hneď, ako pocítite hlad, dočasne oklamete žalúdok, zamestnáte ústa a nebudete do seba pchať každé jedlo, na ktoré natrafíte.
„Tomuto sa venujem už niekoľko rokov a ešte nikdy som žiadnemu pacientovi, ktorý je napríklad obézny a potrebuje schudnúť, nepovedal – žujte žuvačku, nebudete mať hlad. Tade cesta nevedie.“ Doktor Minárik tvrdí, že pocit sýtosti sa nedá veľmi oklamať. „Centrum sýtosti v mozgu sa aktivizuje pri podnetoch z tráviaceho traktu, zvyčajne pri naplnení žalúdka istým objemom stravy. Preto je napríklad dobré naučiť sa jesť objemné, ale nízkokalorické jedlá a podporovať bohatý pitný režim.“ Žuvaním žuvačky možno naozaj zamestnáte ústa, ale prázdny žalúdok neoklamete. A už vôbec sa „neprežujete“ k štíhlosti. Žuvačkou nezastavíte ani pocit hladu – žalúdok sa o svoje práve bude hlásiť tak či tak.
Ak vydržíte žuvať žuvačku minimálne tridsať minút po jedle, nebude vás páliť záha. Zvýšené množstvo slín pri žuvaní riedi agresívnu žalúdočnú kyselinu.
„To, že slina neutralizuje žalúdočnú kyselinu, to má byť liečenie?“ zamýšľa sa gastroenterológ nad údajnou mocou žuvačiek nad agresívnou tráviacou šťavou v našom žalúdku. „Na žuvačku sa pri týchto problémoch naozaj nevyplatí spoliehať. V prvom rade treba navštíviť lekára, ktorý zistí, čo je príčinou pálenia záhy.“ Pomerne často môže záha trápiť ľudí s nadváhou alebo tehotné ženy, keďže veľké brucho môže komplikovať prácu zvierača medzi pažerákom a žalúdkom. A keď zvierač nedolieha, žalúdočná kyselina sa zo žalúdka dostáva do pažeráka. Keďže sliznica pažeráka nie je uspôsobená na kontakt s kyselinou, neraz býva poškodená. Lekár to všetko musí zistiť a určiť vhodnú liečbu. „Žiaden odborník vám nepredpíše žuvačku, ale antisekrečné lieky, ktoré utlmia produkciu žalúdočnej kyseliny a pažerák sa tak môže hojiť,“ vysvetľuje doktor Minárik. Ani to však nie je liečenie podstaty – tá je skrytá vo funkčnosti pažerákového zvierača. Dosiahne sa buď zmenou fyzického stavu, alebo chirurgicky.
Proti rakovine aj na lepšiu rekonvalescenciu.
Niektoré tvrdenia, ktoré môžete objaviť v článkoch o žuvačkách, zaskočili aj skúseného odborníka. Vyznievajú tak nezvyčajne, že aj doktor Minárik priznáva, že by musel hľadať mnoho ďalších informácií a údajov, aby k nim vedel zaujať jednoznačné stanovisko. Napríklad tvrdenie, že ak budete žuť žuvačku obohatenú o cysteín, vyhne sa vám rakovina ústnej dutiny a žalúdka – je to vraj látka, ktorá dokáže bojovať s karcinogénmi, ktoré u fajčiarov a milovníkov alkoholu môžu vyvolať rakovinu horných častí tráviaceho traktu. „Toto tvrdenie je pre mňa novinka. Nikdy som o tom nepočul a už sa dlho pohybujem v gastroenterológii a chodím po kongresoch. Nemyslím si však, že žuvačka by mohla vykompenzovať škodlivé účinky fajčenia a pitia alkoholu. A rozhodne by som sa nespoliehal, že ak si po piatich cigaretách dám žuvačku, mám po probléme s karcinogénnymi splodinami,“ varuje MUDr. Minárik. Najideálnejšie je nefajčiť a alkohol iba s mierou – ale to je všeobecne známy fakt.
Neprehltni ju, zlepí ti črevá!
Aj vy ste sa ako deti hrozili predstavy, že omylom prehltnutý kus žuvačky vám tak polepí metre a metre tráviaceho traktu, že vám nepomôže ani skalpel? Tieto zaručené „pravdy“ o žuvačke patria medzi obľúbené detské legendy – a u odborníka vyvolávajú úsmev. „Samozrejme, že žiadna žuvačka vám črevá nezlepí. V žalúdku je také slizké, hlienovité prostredie, že z prehltnutej žuvačky vznikne akási mazľavá loptička, ktorá prejde celým traktom a skončí v toalete.“ Žuvačku môžeme chápať ako nestráviteľné teliesko, s ktorým sa útroby veľmi nezapodievajú – skrátka si ho obalia a vypudia. „Dnes sa ľudom dávajú malé kapsuly, ktoré obsahujú mikrokamery sledujúce proces trávenia. Takisto to nerobí problém.“ Mohlo by sa však stať, že žuvačky by napríklad mohli upchať črevá – ale iba v tom prípade, ak by sme ich zjedli enormné množstvo. „Keby ich niekto zjedol päťdesiat naraz, mohol by nastať problém. Ale uznáte, že to už hraničí s nenormálnosťou,“ myslí si doktor Minárik.
Autor: Ivana Ilgová
Pamätáte sa, ako sme si ich kedysi rozmaznávali? Ako by aj nie, veď stáli celú korunu – a to voľakedy nebol až taký malý peniaz. Za jednu korunu voňavý ružový obdĺžnik. Áno – voňavý! Veď keď ste si ho v triede alebo kine rozbalili, zavetrilo to osadenstvo v okruhu desiatich metrov. A nemuseli nás o tom presviedčať žiadni vymydlení chlapíci s vlniacimi sa dámami v pozadí – vtedy tá chuť naozaj trvala... a trvala... A vtedy sme si na žuvačkách aj pochutnávali. Na tých hutných ružových masách, z ktorých sa bubliny lepili až na čelo... Ach jaj, sladké spomínanie. Doslova. Pretože dnes je cukor v žuvacej hmote nepriateľ číslo jeden. Žuvačky nie sú žiadna maškrta – žuvačky sú dokonalá stomatologická pomôcka, ktorá nemá ďaleko od zázraku. Čistí zuby! Osviežuje dych! Podporuje trávenie! Zvyšuje IQ! Odbúrava stres! Skrátka superpotravina, ktorú ospevuje reklama aj nekonečné množstvo internetových článkov.
Kto žuje, je in
Veď práve – reklama. Žiarivo vysmiati, šťastní ľudia nám tvrdia, že o ich chrup sa stará žuvačka. „To je úloha reklamy. Sú v tom, pochopiteľne, veľké peniaze a ľudská dôverčivosť. Ale fakt je, že zubná kefka sa nedá nahradiť žiadnou žuvačkou,“ hodnotí dnešné „víťazné“ ťaženie žuvačky svetom stomatológ Jozef Fábry, viceprezident Slovenskej komory zubných lekárov. Víťazné je skutočne často najmä pre výrobcov, keďže žuvačka je v podstate už akousi imidžovou záležitosťou. „Ten, kto žuje žuvačky, je podľa reklamy in. Stará sa o svoj chrup, o svoj svieži dych. Môže nadväzovať kontakt, ak druhej strane ponúkne žuvačku – čo je určite lepší a zdravší spôsob, ako keď čosi podobné robí fajčiar s cigaretou. Žuvačka nás robí spoločensky prijateľnými.“ Skrátka, človek sa stáva tvorom prežúvajúcim.
Urobí však žutie kúska gumovej hmoty skutočne spoločensky prijateľný aj náš chrup? Ozaj stačí mať poruke vždy žuvačku a naše zuby budú silné, zdravé a bez kazov? „Žuvačka zvyšuje tvorbu slín, takže môže pomôcť odplavovať kúsky potravy. Dokáže aj mechanicky očistiť niektoré zubné plochy. Ale rozhodne nevyčistí medzizubný priestor ani iné ťažko dostupné miesta,“ uvádza veci na pravú mieru doktor Fábry. Či mikrogranule, či akási „čistiaca“ tekutina v žuvačke, na obyčajnú kefku a pastu nemá žiadna žuvačka. „Tá nikdy nemôže byť účinnou prevenciou pred zubným kazom. Tou je hygiena. Žuvačky jej môžu mierne pomôcť, ale nikdy ju nenahradia.“
Peroxidové pochúťky
Ako je to s ďalšou vlastnosťou žuvačiek, ktorá robí z ľudí v reklame majiteľov oslepujúco bieleho chrupu? Naozaj nám stačí v ústach poomieľať trochu elastickej hmoty a muži zhypnotizovaní naším úsmevom nám budú zobať z ruky? „Keď sú raz zuby žlté, žuvačka z nich nikdy snehobiele neurobí. Je to čisto reklamný ťah. Množstvo bieliacich látok v žuvačke nemá takú koncentráciu.“ Podľa doktora Fábryho je však práve bieliaca vlastnosť niektorých žuvačiek diskutabilným úkazom – a to pre samotnú bieliacu látku, ktorou je peroxid vodíka. Či chceme, alebo nie, je to silné oxidačné činidlo. „Len pre zaujímavosť – opísali sa prípady takzvaného čierneho chlpatého jazyka. Týkalo sa to ľudí, ktorí si ústnu dutinu často vyplachovali peroxidom. Jazyk vtedy stmavne a zmení štruktúru.“ To sú, samozrejme, extrémne prípady, ktoré zrejme neplatia pre žuvačku. V nej je obsah peroxidu povolený iba do istého množstva. „Ja osobne nie som s tým celkom uzrozumený a aj v Európskej únii sa vedie veľká diskusia, aké množstvo peroxidu v žuvačke je vlastne neškodné,“ hovorí stomatológ. V každom prípade striedmosť bude v tomto smere namieste. Ak radi žujete žuvačky, netreba to s bieliacimi príliš preháňať – nakoniec náš chrup vďaka nim určite nezbelie o dva stupne.
Jeden druh „bielenia“ však žuvačka predsa len zvládne. Aj keď tento výraz nie je celkom správny – skôr ide o akési vyčistenie zubov, ktoré sme si predtým „kúpali“ v káve, čaji alebo víne. Ak si nemôžeme hneď vyčistiť zuby a nechceme nechať pôsobiť farbivá v týchto tekutinách na zuboch, môžeme to skúsiť so žuvačkou. „S tým sa dá vcelku súhlasiť. Farbivá sa vyzrážajú na povrchu zuba, a ak žuvačka má určitý oxidačný, teda bieliaci efekt, kontakt žuvačky a zubov spôsobí, že farbivá vďaka oxidácii zmenia svoju chemickú štruktúru a stratia farbivosť. Opäť však musím dodať, že presne tak isto poslúži aj kefka, ktorou si farebný povlak zo zubov stiahneme,“ nezaprie v sebe Jozef Fábry stomatologický pohľad na vec.
Kúpele aj posilňovňa
Presne to, aj keď obrazne povedané, robí z našej ústnej dutiny žuvačka. Ako už povedal doktor Fábry, žuvačka zvyšuje produkciu slín v ústach. „Máme obranné sliny, ktoré sú husté, tráviace sliny, ktoré obsahujú pepsín a vďaka nim už v ústach nastáva prvotné trávenie cukrov. Žutím žuvačiek sa zvyčajne produkuje neutrálna slina, ktorá len pomáha odplavovať zvyšky jedál.“ V tom je určite pozitívum žuvačky. Vyrábať si však hodiny a hodiny zvýšený „slinotok“ nemá veľmi zmysel – a navyše aj pre zuby a kĺby v čeľustiach je to pekná „makačka“. „Ľudský žuvací aparát je nastavený tak, aby žul niekoľkokrát za deň a potom mal vždy niekoľko hodín prestávku. Neustále žuvanie je nadmerná záťaž pre zuby aj kĺby.“ Ak váš stomatológ skonštatuje, že máte opotrebované zuby, nemusí to byť zo žutia žuvačky, ale určite by mohlo stačiť požuvať si dvadsať, tridsať minút a dosť. Nech si aj čeľuste a zuby, ktoré nie sú stavané na nepretržitú činnosť, oddýchnu.
Sladké sústo
Spomínate si, ako tie ružové a inak farebné obdĺžniky či guľôčky kedysi chutili? Ako malý zákusok. Nikto sa netváril, že žuvačky sú bez cukru a nikomu to ani neprekážalo – okrem zubárov. „Tieto žuvačky doslova obliali zuby povlakom cukru, čo baktériám ohromne vyhovovalo. Ani náhodou vtedy neslúžili ako hygienická pomôcka,“ spomína MUDr. Fábry. Dnes už všetci, pochopiteľne, vieme, že ak chceme žuť, tak jedine bez cukru. V tejto súvislosti je však zaujímavý jeden paradox: žuvačku s cukrom by sme už pomaly ani nedali do úst – kadejaké sladké, kolové nápoje však poniektorí do seba lejú v litroch. A to im neprekáža. Pre zuby je to pritom hotová pohroma. „Niektoré nápoje obsahujú okrem množstva cukru aj kyselinu fosforečnú. A tá narušuje sklovinu,“ upozorňuje odborník. Keď si uvedomíme, že kyselina fosforečná sa, i keď vo vyšších koncentráciách, používa ako leptadlo na sklovinu pri plombovaní, tak je vlastne otázne, čo je pre zuby horšie – jedna žuvačka s cukrom alebo pohár sladkého nápoja?
Zázračné písmenká „pH“
Väčšina z nás by asi mala problém vysvetliť, čo to vlastne je – vieme však, že to má byť neutrálne. A tak hneď po jedle žujeme ostošesť, aby sa nám pH v ústach zneutralizovalo. Ak chcete mať pocit, že žujete vskutku v súlade s odporúčaniami, začnite žuť do piatich minút po jedle – presne taký časový limit môžete nájsť v článkoch na internete. Zaujímavý údaj aj pre stomatológa. „Nepoznám dôvody tohto tvrdenia. Možnosť žuť do piatich minút znamená využiť zvýšenú slinivosť, ktorá ešte prebieha po jedle, a tak ešte rýchlejšie odplaviť cukry,“ uvažuje doktor Fábry, ktorý to však s pH v ústnej dutine vidí trochu inak. „Žuvačka pH v ústach neupravuje. To si upravuje organizmus sám, a to zhruba v priebehu pol hodiny po jedle. Je to takzvaný pufrovací, čiže vyrovnávací efekt slín.“ Takže – čarovnými písmenkami „pH“ sa vlastne výrobcovia žuvačiek oháňajú zbytočne. Neutrálne prostredie v ústach si telo vytvorí samo – bez ohľadu na to, či mu v tom usilovne pomáhame žuvačkou, alebo nie.
Vytiahnuté plomby
Aj vám sa to už možno stalo: monotónne žuvanie vám zrazu narušil nepríjemný škripot. Ako keby ste zahryzli do kamienka. V zlej predtuche opatrne jazykom preskúmate zuby – a je to tu. Respektíve – už to tu nie je! Výplň je fuč a vám je jasné, že kamienok v žuvačke je vaša vlastná plomba. Na internete dokonca môžete nájsť odporúčania, ktorým druhom alebo značkám žuvačiek sa vyhnúť, pretože zaručene ťahajú plomby. Doktor Jozef Fábry sa pri tejto pretrvávajúcej žuvačkovej legende pousmeje: „Plomba musí vydržať oveľa väčšiu lepivosť, než má žuvačka, takže žuvačky by som rozhodne neobviňoval. Keď plomba vypadne, buď bola nekvalitne urobená, alebo už má svoj vek.“ Je to skôr náhoda, ak vypadne práve pri žutí žuvačky. Sú však ojedinelé prípady, keď žuvačka plombu takpovediac vystrelí. „Ak máme narušenú plombu, napríklad vedľa sa nachádza kaz a je tam nejaká štrbinka, žuvačka pri zahryznutí môže štrbinku upchať a ďalším zahryznutím sa ešte viac potlačí, čo zvýši tlak v dutinke a môže to vyvolať bolesť, v extrémnych prípadoch aj prasknutie zuba.“ Stať sa to môže skôr pri mŕtvych zuboch, ktoré sú krehké a neznesú takú záťaž ako živé zuby. Tu však opäť nie je priamo zodpovedná žuvačka, ale majiteľ zuba, ktorý ho takto zanedbal. Žuvačka už iba dokoná „dielo skazy“. Ak máte zuby aj plomby v poriadku, nemusíte sa obávať, že si jednou žuvačkou vytiahnete všetky zubné výplne.
Žuvačky ako lieky?
Ešte pred niekoľkými rokmi bola žuvačka iba gastronomická elastická pochutina, dnes je to hygienická pomôcka, ktorá pomaly preberá úlohu lieku. Aspoň to opäť tvrdia reklamy alebo múdrosti na internete. Tak si teda posvieťme na dva typy „liečivých“ žuvačiek. Jeden má údajne schopnosť pomôcť pri xerostómii. Nič to, ak vám toto čudesné slovo vôbec nič nehovorí – zubný lekár vie, o čom je reč. „Je to ochorenie, ktoré sa prejavuje pocitom suchých úst. Často ho mávajú fajčiari, ktorí majú narušené dýchacie cesty a dýchajú ústami. Žuvačka určená na toto ochorenie môže pomôcť zvlhčovať ústnu dutinu – to však problém nerieši.“ Žuvačka nie je liek, je to len pomôcka na zvýšenie slinivosti, takže pacienti s takýmto problémom by sa mali dať vyšetriť, pretože xerostómia je zvyčajne následok iného ochorenia. Podobne to platí aj pri ďalšom pokuse urobiť zo žuvačky liek na zapálené ďasná. Takéto žuvačky sú obohatené o extrakty z tymianu, medovky alebo levandule a práve to má ďasná upokojiť. „Všetky tieto bylinky majú určite svoj efekt, ale v podstate iba zakrývajú príznaky zápalu ďasien. Navyše zuby majú súdkovitý tvar, takže žuvačka sa k samotnému ďasnu dostane dosť ťažko,“ hovorí stomatológ. A sme zase pri nej – pri starej dobrej kefke. „Zapálené ďasná sa liečia mäkkou kefkou, masážou ďasien, výplachom, ale nie žuvačkou.“
Žuvačka – pre a proti
Z pohľadu zubného lekára je to jasné: žuvačka nie je zubná kefka. Nemôže ju nahradiť a nech nikto neočakáva, že mu žuvačka zníži kazivosť, odbremení od návštev u zubára a vyčaruje žiarivý belostný úsmev. Nevylieči zapálené ďasná ani nevyčistí medzizubné priestory. Pri dlhodobom žuvaní môžeme mať bolesti kĺbov a svalov. Väčšinu ospevovaných schopností zázračnej gumy treba brať s rezervou. Jozef Fábry v nej však vidí aj pozitíva: „Zvyšuje sekréciu slín, mechanicky odstráni drobné zvyšky potravy. Má neutrálne zloženie, takže zubom určite neškodí – pravda, len žuvačka bez cukru. Zvyšuje sebavedomie. Keď má človek po jedle nepríjemný pocit, siahne po žuvačke, aby nebolo z úst cítiť, čo práve skonzumoval.“
Požehnanie pre trávenie?
Zázrak zvaný žuvačka – bolo by viac než lákavé uveriť všetkým tvrdeniam kolujúcim po internete a pasovať žuvačku do pozície univerzálneho všelieku – pravda však zrejme nebude až taká nafúknutá. Gastroenterológ Peter Minárik z Poradne pre obezitu, výživu a zdravý životný štýl má na niektoré vyjadrenia, na aké môžete natrafiť na internete, veľmi triezvy pohľad.
Žuvanie aktivizuje tvorbu slín, žalúdočných štiav a krásne naštartuje proces trávenia.
Dokonca by sa podľa článku, z ktorého pochádza citát, mali naštartovať naše preplnené útroby až tak, že rýchlejšie strávime bohaté a ťažké gastronomické chody. „Sliny skutočne majú istú tráviacu schopnosť, obsahujú enzým ptyalín a ten už v ústnej dutine pomáha tráviť sacharidy,“ hovorí gastroenterológ. Podstatná časť trávenia, aj v prípade sacharidov, však prebieha v tenkom čreve, takže posielať si po jedle do žalúdka zvýšené množstvo slín nemá na urýchlenie trávenia zásadný vplyv. Predstava, že vďaka žuvačke nám pečená kačica s lokšami zabetónovaná zmrzlinovým pohárom zmizne zo žalúdka ako gáfor, je veľký omyl. „Dať si ťažké jedlo a očakávať, že žuvačka urýchli trávenie, to určite nie. Tuky potrebujú na spracovanie svoj čas, žuvačka nič neurýchli. Ani prostredníctvom väčšieho množstva slín, pretože tuky sa slinami netrávia,“ konštatuje doktor Minárik.
Ak si dáte žuvačku hneď, ako pocítite hlad, dočasne oklamete žalúdok, zamestnáte ústa a nebudete do seba pchať každé jedlo, na ktoré natrafíte.
„Tomuto sa venujem už niekoľko rokov a ešte nikdy som žiadnemu pacientovi, ktorý je napríklad obézny a potrebuje schudnúť, nepovedal – žujte žuvačku, nebudete mať hlad. Tade cesta nevedie.“ Doktor Minárik tvrdí, že pocit sýtosti sa nedá veľmi oklamať. „Centrum sýtosti v mozgu sa aktivizuje pri podnetoch z tráviaceho traktu, zvyčajne pri naplnení žalúdka istým objemom stravy. Preto je napríklad dobré naučiť sa jesť objemné, ale nízkokalorické jedlá a podporovať bohatý pitný režim.“ Žuvaním žuvačky možno naozaj zamestnáte ústa, ale prázdny žalúdok neoklamete. A už vôbec sa „neprežujete“ k štíhlosti. Žuvačkou nezastavíte ani pocit hladu – žalúdok sa o svoje práve bude hlásiť tak či tak.
Ak vydržíte žuvať žuvačku minimálne tridsať minút po jedle, nebude vás páliť záha. Zvýšené množstvo slín pri žuvaní riedi agresívnu žalúdočnú kyselinu.
„To, že slina neutralizuje žalúdočnú kyselinu, to má byť liečenie?“ zamýšľa sa gastroenterológ nad údajnou mocou žuvačiek nad agresívnou tráviacou šťavou v našom žalúdku. „Na žuvačku sa pri týchto problémoch naozaj nevyplatí spoliehať. V prvom rade treba navštíviť lekára, ktorý zistí, čo je príčinou pálenia záhy.“ Pomerne často môže záha trápiť ľudí s nadváhou alebo tehotné ženy, keďže veľké brucho môže komplikovať prácu zvierača medzi pažerákom a žalúdkom. A keď zvierač nedolieha, žalúdočná kyselina sa zo žalúdka dostáva do pažeráka. Keďže sliznica pažeráka nie je uspôsobená na kontakt s kyselinou, neraz býva poškodená. Lekár to všetko musí zistiť a určiť vhodnú liečbu. „Žiaden odborník vám nepredpíše žuvačku, ale antisekrečné lieky, ktoré utlmia produkciu žalúdočnej kyseliny a pažerák sa tak môže hojiť,“ vysvetľuje doktor Minárik. Ani to však nie je liečenie podstaty – tá je skrytá vo funkčnosti pažerákového zvierača. Dosiahne sa buď zmenou fyzického stavu, alebo chirurgicky.
Proti rakovine aj na lepšiu rekonvalescenciu.
Niektoré tvrdenia, ktoré môžete objaviť v článkoch o žuvačkách, zaskočili aj skúseného odborníka. Vyznievajú tak nezvyčajne, že aj doktor Minárik priznáva, že by musel hľadať mnoho ďalších informácií a údajov, aby k nim vedel zaujať jednoznačné stanovisko. Napríklad tvrdenie, že ak budete žuť žuvačku obohatenú o cysteín, vyhne sa vám rakovina ústnej dutiny a žalúdka – je to vraj látka, ktorá dokáže bojovať s karcinogénmi, ktoré u fajčiarov a milovníkov alkoholu môžu vyvolať rakovinu horných častí tráviaceho traktu. „Toto tvrdenie je pre mňa novinka. Nikdy som o tom nepočul a už sa dlho pohybujem v gastroenterológii a chodím po kongresoch. Nemyslím si však, že žuvačka by mohla vykompenzovať škodlivé účinky fajčenia a pitia alkoholu. A rozhodne by som sa nespoliehal, že ak si po piatich cigaretách dám žuvačku, mám po probléme s karcinogénnymi splodinami,“ varuje MUDr. Minárik. Najideálnejšie je nefajčiť a alkohol iba s mierou – ale to je všeobecne známy fakt.
Neprehltni ju, zlepí ti črevá!
Aj vy ste sa ako deti hrozili predstavy, že omylom prehltnutý kus žuvačky vám tak polepí metre a metre tráviaceho traktu, že vám nepomôže ani skalpel? Tieto zaručené „pravdy“ o žuvačke patria medzi obľúbené detské legendy – a u odborníka vyvolávajú úsmev. „Samozrejme, že žiadna žuvačka vám črevá nezlepí. V žalúdku je také slizké, hlienovité prostredie, že z prehltnutej žuvačky vznikne akási mazľavá loptička, ktorá prejde celým traktom a skončí v toalete.“ Žuvačku môžeme chápať ako nestráviteľné teliesko, s ktorým sa útroby veľmi nezapodievajú – skrátka si ho obalia a vypudia. „Dnes sa ľudom dávajú malé kapsuly, ktoré obsahujú mikrokamery sledujúce proces trávenia. Takisto to nerobí problém.“ Mohlo by sa však stať, že žuvačky by napríklad mohli upchať črevá – ale iba v tom prípade, ak by sme ich zjedli enormné množstvo. „Keby ich niekto zjedol päťdesiat naraz, mohol by nastať problém. Ale uznáte, že to už hraničí s nenormálnosťou,“ myslí si doktor Minárik.
Autor: Ivana Ilgová
Zdravo sa stravujme - Univerzálna potravina – ryža
Ryža je základnou potravinou pre takmer polovicu obyvateľov našej planéty. Existujú tisícky jej odrôd a spôsobov úpravy. Pre nás je zaujímavé skôr delenie na ryžu bielu, zbavenú vrchných obalov, a ryžu hnedú, nazývanú aj ryža natural, ktorá dopĺňa hladinu tiamínu – vitamínu skupiny B. Jeho nedostatok sa prejavuje depresiou, zníženou koncentráciou, podráždenosťou, nespavosťou a nechutenstvom. Naopak, biela ryža tento vitamín neobsahuje.
Ryža má menej vlákniny ako pšenica, ale aj tak zabraňuje zápche, podporuje činnosť čriev a tým prispieva k zníženiu rizika vzniku rakoviny hrubého čreva. Je zaujímavé, že ryža upravuje nielen zápchu, ale aj hnačku (ak sa rozvarí). Obsahuje sacharidy bez lepku, preto je vhodná pre celiatikov a ľudí s neznášanlivosťou pšenice. Škrob z bielej i hnedej ryže sa trávi pomaly, pričom nespôsobuje také prudké zvýšenie hladiny cukru v krvi ako zemiaky alebo chlieb, preto je ryža ideálna potravina pre diabetikov. Ryžu ocenia aj ľudia, ktorí chcú schudnúť, býva častou súčasťou redukčných diét. Aj keď sa pre vyšší obsah vlákniny a dôležitých živín odporúča uprednostňovať hnedú ryžu pred bielou, treba sa vyvarovať jednostrannosti. Konzumovanie väčšieho množstva hnedej ryže môže zapríčiniť nedostatok železa a vápnika. Spôsobuje to kyselina fytová, ktorá zabraňuje vstrebávaniu vápnika a železa. Hnedá ryža je aj ťažšie stráviteľná a dlhšie sa varí (40 až 50 minút). Existuje aj parboiled ryža (vaporizovaná ryža) – pri jej špeciálnej tepelnej úprave prechádzajú do zŕn niektoré minerály, vitamíny a stopové prvky zo šupiek. Medzi jej výhody patria ľahšia stráviteľnosť a kratší čas varenia než pri hnedej ryži, okrem toho sa nelepí a nerozvára. Najlepšie je striedať jednotlivé druhy ryže, či už bielej, hnedej, alebo vaporizovanej. Spestrením môže byť ryža basmati – dlhozrnná aromatická ryža, častá súčasť typických indických jedál. Vynikajúca je aj jazmínová ryža s lepkavejšou štruktúrou, častá v čínskej kuchyni. Okrem toho sa dá kúpiť aj planá (alebo indiánska) ryža – v skutočnosti ide o podlhovasté semená severoamerickej vodnej trávy, pripomínajúce čierne ihličie. Varí sa asi 45 minút a zvyčajne sa mieša s hnedou alebo parboiled ryžou.
Ryža po uvarení vydrží v uzavretom obale v chladničke tri dni, prípadne sa dá zmraziť, ale pri opakovanom ohrievaní musí prejsť varom.
Ryža má menej vlákniny ako pšenica, ale aj tak zabraňuje zápche, podporuje činnosť čriev a tým prispieva k zníženiu rizika vzniku rakoviny hrubého čreva. Je zaujímavé, že ryža upravuje nielen zápchu, ale aj hnačku (ak sa rozvarí). Obsahuje sacharidy bez lepku, preto je vhodná pre celiatikov a ľudí s neznášanlivosťou pšenice. Škrob z bielej i hnedej ryže sa trávi pomaly, pričom nespôsobuje také prudké zvýšenie hladiny cukru v krvi ako zemiaky alebo chlieb, preto je ryža ideálna potravina pre diabetikov. Ryžu ocenia aj ľudia, ktorí chcú schudnúť, býva častou súčasťou redukčných diét. Aj keď sa pre vyšší obsah vlákniny a dôležitých živín odporúča uprednostňovať hnedú ryžu pred bielou, treba sa vyvarovať jednostrannosti. Konzumovanie väčšieho množstva hnedej ryže môže zapríčiniť nedostatok železa a vápnika. Spôsobuje to kyselina fytová, ktorá zabraňuje vstrebávaniu vápnika a železa. Hnedá ryža je aj ťažšie stráviteľná a dlhšie sa varí (40 až 50 minút). Existuje aj parboiled ryža (vaporizovaná ryža) – pri jej špeciálnej tepelnej úprave prechádzajú do zŕn niektoré minerály, vitamíny a stopové prvky zo šupiek. Medzi jej výhody patria ľahšia stráviteľnosť a kratší čas varenia než pri hnedej ryži, okrem toho sa nelepí a nerozvára. Najlepšie je striedať jednotlivé druhy ryže, či už bielej, hnedej, alebo vaporizovanej. Spestrením môže byť ryža basmati – dlhozrnná aromatická ryža, častá súčasť typických indických jedál. Vynikajúca je aj jazmínová ryža s lepkavejšou štruktúrou, častá v čínskej kuchyni. Okrem toho sa dá kúpiť aj planá (alebo indiánska) ryža – v skutočnosti ide o podlhovasté semená severoamerickej vodnej trávy, pripomínajúce čierne ihličie. Varí sa asi 45 minút a zvyčajne sa mieša s hnedou alebo parboiled ryžou.
Ryža po uvarení vydrží v uzavretom obale v chladničke tri dni, prípadne sa dá zmraziť, ale pri opakovanom ohrievaní musí prejsť varom.
Krásne a zdravé zuby - Bielenie zubov
Už starí Rimania dbali na sfarbenie zubov. Aby zvýšili ich belosť, obrusovali ich popolom z ohnísk. Storočia známa metóda – abrazívne bielenie sa používa dodnes, ale oveľa dokonalejšia. Namiesto popola sa využíva perlit – jemný prášok vulkanického pôvodu, ktorý veľmi jemne zbavuje zuby nežiaduceho zafarbenia. Perlit dopĺňa uhličitan vápenatý,
, ktorý pomáha mineralizovať zubnú sklovinu. Dokonale biele zuby od prírody nemá takmer nikto, pretože farba zubov je odtieňom žltej. Celkové sfarbenie zubov okrem vrodených dispozícií ovplyvňuje mnoho ďalších faktorov ako fajčenie, pitie kávy alebo čaju. Zbaviť sa nežiaducej pigmentácie sa dnes už dá jednoducho, napríklad pomocou špeciálnych zubných kefiek a bieliacich zubných pást. V minulosti to však bolo iné.
Prvé zubné štetinové kefky sa objavili v pätnástom storočí v Číne. Vyrábali sa z kosti alebo drievka a zo štetiniek z prasiat. Ľuďom sa zapáčila táto technika čistenia a postupom času ju zdokonalili.
V sedemnástom storočí ľudia navštevovali holičov, aby im nielen strihali vlasy, ale aj prípadne ošetrili a bielili zuby. Práve holiči začali aplikovať kyselinu dusitú pri bielení zubov. Tá síce pri bielení pomáhala, ale svojimi vedľajšími účinkami spôsobovala rozsiahle poškodenia a eróziu zubov, ničila zubnú sklovinu, v dôsledku čoho vznikali zubné kazy. Ľudí to však neodradilo, lebo biely úsmev bol pre nich oveľa dôležitejší.
Revolučný obrat nastal okolo roku 1840, keď v Taliansku objavili fluorid. Aj dnes môžu silnejšie bieliace prostriedky oslabiť zubnú sklovinu. Tomu môžeme ľahko predísť pridaním fluoridu do bieliacich gélov. Fluorid má schopnosť ochrániť sklovinu pred vznikom zubného kazu a udržať tak zuby zdravé.
Medzi súčasné metódy domáceho bielenia patria bieliace súpravy v podobe formičiek a gélov alebo čoraz účinnejšie bieliace zubné pasty. Napríklad kombinácia bieliacej pasty Signal White System a kefky s perlitovou lamelou uprostred zaručuje postupné, ale efektívne abrazívne bielenie.
Autor:Ivana Bánová
, ktorý pomáha mineralizovať zubnú sklovinu. Dokonale biele zuby od prírody nemá takmer nikto, pretože farba zubov je odtieňom žltej. Celkové sfarbenie zubov okrem vrodených dispozícií ovplyvňuje mnoho ďalších faktorov ako fajčenie, pitie kávy alebo čaju. Zbaviť sa nežiaducej pigmentácie sa dnes už dá jednoducho, napríklad pomocou špeciálnych zubných kefiek a bieliacich zubných pást. V minulosti to však bolo iné.
Prvé zubné štetinové kefky sa objavili v pätnástom storočí v Číne. Vyrábali sa z kosti alebo drievka a zo štetiniek z prasiat. Ľuďom sa zapáčila táto technika čistenia a postupom času ju zdokonalili.
V sedemnástom storočí ľudia navštevovali holičov, aby im nielen strihali vlasy, ale aj prípadne ošetrili a bielili zuby. Práve holiči začali aplikovať kyselinu dusitú pri bielení zubov. Tá síce pri bielení pomáhala, ale svojimi vedľajšími účinkami spôsobovala rozsiahle poškodenia a eróziu zubov, ničila zubnú sklovinu, v dôsledku čoho vznikali zubné kazy. Ľudí to však neodradilo, lebo biely úsmev bol pre nich oveľa dôležitejší.
Revolučný obrat nastal okolo roku 1840, keď v Taliansku objavili fluorid. Aj dnes môžu silnejšie bieliace prostriedky oslabiť zubnú sklovinu. Tomu môžeme ľahko predísť pridaním fluoridu do bieliacich gélov. Fluorid má schopnosť ochrániť sklovinu pred vznikom zubného kazu a udržať tak zuby zdravé.
Medzi súčasné metódy domáceho bielenia patria bieliace súpravy v podobe formičiek a gélov alebo čoraz účinnejšie bieliace zubné pasty. Napríklad kombinácia bieliacej pasty Signal White System a kefky s perlitovou lamelou uprostred zaručuje postupné, ale efektívne abrazívne bielenie.
Autor:Ivana Bánová
Domáce rašelinové kúpele
Liečivé účinky rašeliny sú známe už celé stáročia a teraz má možnosť dopriať si ich v pohodlí domova takmer každý. Tajomstvo liečivej sily rašeliny spočíva v tom, že kedysi žijúce organizmy, z veľkej časti rastliny, príroda desiatky tisíc rokov miešala a vytvárala procesmi tlenia a recyklácie. Vzniknuté molekuly humínových kyselín sú kondenzované do pevných guľôčok, pripomínajúcich akumulátorové batérie, ktoré dodávajú energiu a celkovo harmonizujú biochémiu ľudského tela. Rašelinové kúpele predstavujú naše spojenie so Zemou a s jej tajomnou schopnosťou pomáhať udržiavať ľudské zdravie.
Domáce rašelinové kúpele RosenSpa, hnedá a zelená, ktoré dostanete v lekárňach, obsahujú číri extrakt z rašeliny Peloix® (hnedej alebo zelenej), niekoľkonásobne účinnejšej, než je klasická rašelina. Samoemulgačné oleje zvyšujú vstrebávanie a zabraňujú upchávaniu dýz. Kúpeľ RosenSpa zelená je obohatený o ďalšie látky s výrazne antioxidačnými účinkami (prírodné formy enzýmov, chlorofyl, fosfolipidy) a blahodarne pôsobí na akné, lupienku a ekzémy. Kúpeľ RosenSpa hnedá s obsahom veľkého množstva minerálnych a organických látok je vhodný na liečbu ochorení pohybového a nervového aparátu, chronické gynekologické a mykotické zápaly či chronické problémy s prostatou, ale aj ako regenerácia po športe a fyzickej námahe.
Domáce rašelinové kúpele RosenSpa, hnedá a zelená, ktoré dostanete v lekárňach, obsahujú číri extrakt z rašeliny Peloix® (hnedej alebo zelenej), niekoľkonásobne účinnejšej, než je klasická rašelina. Samoemulgačné oleje zvyšujú vstrebávanie a zabraňujú upchávaniu dýz. Kúpeľ RosenSpa zelená je obohatený o ďalšie látky s výrazne antioxidačnými účinkami (prírodné formy enzýmov, chlorofyl, fosfolipidy) a blahodarne pôsobí na akné, lupienku a ekzémy. Kúpeľ RosenSpa hnedá s obsahom veľkého množstva minerálnych a organických látok je vhodný na liečbu ochorení pohybového a nervového aparátu, chronické gynekologické a mykotické zápaly či chronické problémy s prostatou, ale aj ako regenerácia po športe a fyzickej námahe.
Farby v nás vyvolávajú pocity - Červená a jej účinky
Červená je...
Najteplejšia farba na palete farieb. Červená je pravdepodobne prvá farba, ktorú človek dokáže vnímať. Pacient s poškodením mozgu, trpiaci dočasnou farbosleposťou, začína skôr, ako je schopný rozoznať ostatné farby, vnímať červenú. Červená je farba ohňa a krvi. Hebrejské slová krv a červená majú rovnaký základ: „dm“ znamená červená a „dom“ krv. Krv a oheň majú pozitívny a negatívny význam – krviprelievanie, agresia, vojna a nenávisť na jednej strane a láska, srdečnosť a súcit na strane druhej. V starovekom Grécku sa žiarivá červená spájala s mužským princípom. Bola aj farbou gréckych bohov vojny Phobeusa a Aresa. V starovekom Egypte symbolizovala životnú silu, vyjadrovala energiu, ktorá poskytovala teplo a ochranu.
Červená je farba farieb. Je provokatívna, podnetná a dráždivá. V žiare červených sviečok pri vážnych obradných ceremóniách symbolizuje nevinnosť, kým v rovnakej žiare, ale za iných okolností spôsobuje silné vzplanutie vášne. Červená je aj skutočnou výzvou pre každého módneho návrhára či šéfkuchára. Červená jednoducho robí život napínavým až do posledného výdychu.
... smrť a život
Život bez červenej je nepredstaviteľný: žiadna krv, žiaden tlkot srdca, žiadna energia. Aj Edgar Allan Poe vo svojom príbehu Maska červenej smrti zdôrazňuje červenú krv ako zvláštny paradoxný dualistický symbol: smrť a život.
Červená znamená skazu a obnovu – kontinuitu medzi životom a smrťou. Inými slovami, červená nás sprevádza na ceste životom od narodenia až do smrti.
V tehotenstve a pôrode našla červená pravé vyjadrenie. V znázornení tehotnej alebo rodiacej ženy nachádzame spojenia s procesom neustálej obnovy na úrovni jednotlivca, ako aj vesmíru. Červená v tomto kontexte vyjadruje kreativitu, silu a životnú energiu, z ktorej sa rodia nové veci, noví jedinci.
Červená sa v niektorých kultúrach spája s posmrtným životom. Pripisuje sa jej sila vyslobodenia človeka zo životného kolobehu v smrti. Smrť nie je čierna, tak ako v európskych kultúrach, ale červená. Neznamená smútok, ale symbolizuje oslavu života, ktorý nasleduje. Červená vytvára spojenie medzi týmto a nadpozemským svetom.
... viera
Červená dokáže hory prenášať. Otvára dvere do transcendentálnych svetov, umožňuje stretnutia s duchmi, svätými, stvoriteľmi a všemocnými božstvami, ako aj s diablom a inými zlými silami. Červená sa všeobecne používa ako farebné médium na kontakt so záhrobím alebo spirituálnou sférou. Ochranné schopnosti červenej farby pred zlými vplyvmi boli v staroveku verejnou vierou. Starovekí bojovníci si maľovali svoje vojnové sekery a luky spolu s oštepmi načerveno, čo im malo dodať magickú silu. Niektorí austrálski domorodci zostali tomuto zvyku verní dodnes. Neolitickí lovci a germánski bojovníci maľovali nielen svoje zbrane, ale aj sami seba krvou zo zabitých zvierat. Rímski gladiátori dokonca verili, že keď vypijú krv zo svojich umierajúcich protivníkov, prevezmú tak ich silu na seba. V iných kultúrach sa napríklad novorodenci kúpali v krvi najmä silných a krásnych zvierat.
Ľudia veľmi často používali a dodnes používajú amulety, talizmany či dokonca malé predmety zavesené na spätnom zrkadle v aute, ktoré slúžia na komunikáciu s nadprirodzeným svetom alebo na ochranu proti zlu či ako spôsob hľadania šťasteny. Červené amulety a kamene, akými sú rubín alebo granát, sa používali na ochranu pred všetkým zlým. Nosením červeného rubínu sa mala získať nepremožiteľnosť. V Nemecku kedysi verili, že červená posteľná bielizeň ochraňuje pred tzv. červenými chorobami alebo dokonca pred spontánnym potratom. V Mexiku dodnes malé deti nosia červený brmbolec (ojo de venado), ktorý má upútať pozornosť, a tak odvrátiť priamy pohľad do očí dieťaťa, aby nedostalo „z očí“, ako sa hovorí na Slovensku. Súčasťou svadobných zvykov sú napríklad dodnes v Číne červené svadobné šaty alebo červené závoje v Grécku, Albánsku a Arménsku. Červená v tejto súvislosti predstavuje lásku a plodnosť. V spojení s vierou a červenou nemožno nespomenúť červenú ružu – symbol lásky a vernosti.
V súvislosti s vierou existujú aj negatívne významy červenej. V starovekom Egypte bola červená farbou púšte a pustošivého boha Seth, ktorý vraj mal červené vlasy a červené srdce, ktoré sa ľahko rozzúrilo. V hinduizme na Bali symbolizuje červená farba negatívne vlastnosti (hnev, egoizmus, násilie a prílišnú túžbu) ľudských bytostí. Ten, kto v nadmernej miere prejaví niektorú z týchto vlastností, je posadnutý démonom, a preto sa natiera červeným čistiacim prostriedkom proti démonom, ktorý slúži nielen na boj proti vonkajšiemu zlu, ale najmä na ustavičný vnútorný boj proti niektorej zo spomenutých negatívnych vlastností.
... moc
Červená predstavuje moc a možno aj z toho dôvodu biznismeni obľubujú červené kravaty a celebrity kráčajú po červenom koberci alebo králi v rozprávkach majú vždy červený plášť. Možno povedať, že cesta k úspechu je vyznačená červenou.
Keď stretnete na ulici ženu v červených módnych šatách, chtiac-nechtiac upúta vašu pozornosť. Červená má v sebe akúsi moc. A tak nie náhodou je aj jej symbolom: červenými insígniami, emblémami a ozdobami oznamovali privilegované vrstvy a jednotlivci svoje postavenie a moc a takmer všetky krajiny, náboženstvá a ideologické hnutia používajú červenú na svojich vlajkách a transparentoch. Avšak pre nedostatok prirodzeného červeného farbiva bola červená nesmierne vzácna komodita mnoho storočí, prístupná len pre obmedzené skupiny držiteľov moci s vysokým spoločenským či politickým postavením.
Umelé farby na farbenie vlákien boli vynájdené len pred asi sto päťdesiatimi rokmi. Dovtedy sa látky farbili rozličnými prírodnými farbivami s krátkou trvácnosťou, napríklad karmínová a šarlátová červená sa už v staroveku získavali z farbív hmyzu. Inými živočíšnymi „výrobcami“ červeného farbiva boli napríklad morské slimáky, ktoré produkovali veľmi zvláštne purpurové farbivo. Dôležitým zdrojom červeného farbiva boli aj rozmanité rastliny, známa je najmä morena, ktorej korene produkujú jasnú červenú s výnimočnou stálosťou. Často sa používali aj extrakty zo svetlice, indickej moruše a borového dreva.
Za rímskych čias mal jedine cisár dovolené nosiť purpurové róby. Senátori si museli vystačiť len s purpurovými stuhami na tógach. Neskôr tradíciu nosiť purpurovú ako symbol moci prevzali germánski vládcovia, ku ktorým sa v roku 1468 pridali aj kardináli. Červená farba zohráva dôležitú úlohu aj vo svete politiky v 19. storočí, keď sa stala farbou socializmu. Neskôr symbolom komunizmu.
... účel(ová)
Určite nám dáte za pravdu, že reklama je silný fenomén súčasnej doby. Je takmer všade. Ulice, médiá, úrady, školy, vlaky, autobusy a električky sú jej plné. Dokonca je často aj na miestach, kde by sme ju rozhodne nehľadali. Mohlo by však niečo také fenomenálne ako reklama existovať bez červenej farby? Ktorá iná farba upúta našu pozornosť na bilbordoch a v reklamných spotoch viac ako práve ONA, bláznivá, priateľská a dráždivá červená? V reklame sa farba využíva na dosiahnutie viacerých cieľov. Okrem toho, že upútava pozornosť, vytvára aj náladu a podporuje zapamätateľnosť. V symbolike farieb sa červená považuje za agresívnu, ktorá však vychádza príjemcovi reklamy v ústrety. Reklamní tvorcovia využívajú červenú na vyvolanie erotických pocitov, napríklad červené pery, červené autá a podobne. Červená v nás evokuje pocit tepla. Je to farba plná vzrušenia a očakávania. Zvádza nás do tajných krás ženského úsmevu. Je radostná a aktivizujúca.
Vo všeobecnosti je známe aj to, že červená stimuluje apetít. Pri správnom výbere farby sa k vám hladoši len tak pohrnú. Predstavte si logá spoločnosti rýchleho občerstvenia, ako sú McDonnald, Burger King či Quick. Nepochytil vás náhodou náhly hlad? Práve reťazce rýchleho občerstvenia využívajú červenú vo svojich firemných logách v dosť veľkej miere, v snahe vyvolať u zákazníkov pocit, že ide o spoločnosť s veľkou dávkou energie, kde je vždy všetko v pohybe a hlavne fast. Takisto červená Coca-cola je perfektným príkladom obchodného úspechu. Takže ak ide o jedlo či už v súvislosti s logami, alebo obalmi, spoločnosti sa naučili, že červená je jednoducho king.
Pozor! Signalizuje červená!
Blikajúce červené svetlá znamenajú nebezpečenstvo alebo stav núdze. Červená je neoddeliteľnou súčasťou cestnej premávky. Všetky výstražné značky sú červené. Červené svetlo na semaforoch hovorí zastaviť stáť.
... plná emócií
Farby, tak ako iné estetické aspekty nášho okolia, akými sú zvuk, vôňa a tvary, majú nemalý účinok na ľudské emócie. Výrazne vplývajú na rovnováhu hormónov v organizme, čo priamo ovplyvňuje pocity a emócie, a tak nepodmienečne pôsobia na našu náladu. Určité farby môžu myseľ utišovať, kým iné stimulujú mentálnu aktivitu. Každá farba nesie určité základné psychologické vlastnosti, a to bez ohľadu na jej konkrétny tón, jas a odtieň. Každá má potenciálne pozitívne aj negatívne účinky a ktorý z týchto účinkov prevládne, závisí od vzťahov v rámci kombinácie farieb.
Červená, ako farba krvi a životnej sily, je výrazom emócií a lásky k zmyselnému životu a zážitkom. Zo všetkých farieb má najväčšiu silu a schopnosť preniknúť do našich zmyslov, ktoré vnímajú červenú farbu ako vzrušenie, túžbu a žiadostivosť. Má moc nás dynamicky až agresívne vitalizovať a nalaďovať. Podporuje chuť do života. Možno povedať, že červená je v podstate psychická farba, ktorá pri spojení s energiou ohňa predstavuje čistú energiu a symbolizuje hlboké ľudské vášne. Skrýva v sebe lásku a nenávisť, ako aj odvahu a pomstu. Červená je jednoducho farba emocionálnych vzplanutí. Neraz sa vám určite stalo, že ste sa začervenali od hanby alebo vám tvár priam horela pri návale zlosti či intenzívnych a ohnivých emóciách lásky. Takéto rozplývajúce sa silné pocity, či už na pozitívnej, alebo negatívnej úrovni, ktoré spôsobujú sčervenanie, nazývali v alchymistickom procese „rubedo“.
Červená je kvalitou teplá až horúca, vibrujúca, nepokojná, čo v nás vyvoláva akýsi stimul, dráždenie, povzbudenie a expanziu. Červená lampa v spálni navodí neodolateľné teplo, ktoré si priam vynucuje ľudskú blízkosť v sexuálnej podobe. Psychologický obraz červenej maľuje spojenie s vitálnou životnou silou, ktorá vyzdvihuje erotiku a vášeň. Pre tých, ktorí neoplývajú sexuálnou chtivosťou, sa na jej posilnenie odporúča, aby si do spálne zadovážili rôzne červené doplnky, ako sú sviečky, lampa či posteľná bielizeň v tejto farbe.
Príliš veľa červenej však môže nevedomky spôsobovať nervozitu, ktorá môže viesť až k agresivite, nespavosť, podráždenosť a hyperaktivitu. Svojím silným vyžarovaním môže pôsobiť priveľmi povzbudzujúco, a to najmä na ľudí, ktorí pomerne rýchlo podľahnú vzruchom a rozpália sa ako sopka, i na tých, ktorí sa nevedia zastaviť vo svojej aktivite. Predstavte si červené steny vo väznici alebo psychiatrickej liečebni, asi by to nebolo najvhodnejšie riešenie, však? Ak máte doma viac ako len aktívnu ratolesť, tak s červenou tiež pozor. S touto farbou naozaj treba zaobchádzať veľmi opatrne. Prílišná záľuba v nej môže niekedy spôsobiť viac škody ako osohu. Červená je totiž amor i diabol v jednej podstate. Na jednej strane vysiela šípy lásky a vášne a na strane druhej má ohnivé srdce zla. Takže ak ste dostali chuť na červené steny vo vašom príbytku, ešte si to nechajte prejsť hlavou. Všeobecne sa neodporúča používať vo veľkom rozsahu na steny izieb. Vhodná je skôr v podobe malých doplnkov, ktoré dodajú spálni príjemné teplo a v pracovni zas zopár červených predmetov povzbudí chuť do práce alebo učenia.
Autor: Lucia Tansele (welnes magazin)
Najteplejšia farba na palete farieb. Červená je pravdepodobne prvá farba, ktorú človek dokáže vnímať. Pacient s poškodením mozgu, trpiaci dočasnou farbosleposťou, začína skôr, ako je schopný rozoznať ostatné farby, vnímať červenú. Červená je farba ohňa a krvi. Hebrejské slová krv a červená majú rovnaký základ: „dm“ znamená červená a „dom“ krv. Krv a oheň majú pozitívny a negatívny význam – krviprelievanie, agresia, vojna a nenávisť na jednej strane a láska, srdečnosť a súcit na strane druhej. V starovekom Grécku sa žiarivá červená spájala s mužským princípom. Bola aj farbou gréckych bohov vojny Phobeusa a Aresa. V starovekom Egypte symbolizovala životnú silu, vyjadrovala energiu, ktorá poskytovala teplo a ochranu.
Červená je farba farieb. Je provokatívna, podnetná a dráždivá. V žiare červených sviečok pri vážnych obradných ceremóniách symbolizuje nevinnosť, kým v rovnakej žiare, ale za iných okolností spôsobuje silné vzplanutie vášne. Červená je aj skutočnou výzvou pre každého módneho návrhára či šéfkuchára. Červená jednoducho robí život napínavým až do posledného výdychu.
... smrť a život
Život bez červenej je nepredstaviteľný: žiadna krv, žiaden tlkot srdca, žiadna energia. Aj Edgar Allan Poe vo svojom príbehu Maska červenej smrti zdôrazňuje červenú krv ako zvláštny paradoxný dualistický symbol: smrť a život.
Červená znamená skazu a obnovu – kontinuitu medzi životom a smrťou. Inými slovami, červená nás sprevádza na ceste životom od narodenia až do smrti.
V tehotenstve a pôrode našla červená pravé vyjadrenie. V znázornení tehotnej alebo rodiacej ženy nachádzame spojenia s procesom neustálej obnovy na úrovni jednotlivca, ako aj vesmíru. Červená v tomto kontexte vyjadruje kreativitu, silu a životnú energiu, z ktorej sa rodia nové veci, noví jedinci.
Červená sa v niektorých kultúrach spája s posmrtným životom. Pripisuje sa jej sila vyslobodenia človeka zo životného kolobehu v smrti. Smrť nie je čierna, tak ako v európskych kultúrach, ale červená. Neznamená smútok, ale symbolizuje oslavu života, ktorý nasleduje. Červená vytvára spojenie medzi týmto a nadpozemským svetom.
... viera
Červená dokáže hory prenášať. Otvára dvere do transcendentálnych svetov, umožňuje stretnutia s duchmi, svätými, stvoriteľmi a všemocnými božstvami, ako aj s diablom a inými zlými silami. Červená sa všeobecne používa ako farebné médium na kontakt so záhrobím alebo spirituálnou sférou. Ochranné schopnosti červenej farby pred zlými vplyvmi boli v staroveku verejnou vierou. Starovekí bojovníci si maľovali svoje vojnové sekery a luky spolu s oštepmi načerveno, čo im malo dodať magickú silu. Niektorí austrálski domorodci zostali tomuto zvyku verní dodnes. Neolitickí lovci a germánski bojovníci maľovali nielen svoje zbrane, ale aj sami seba krvou zo zabitých zvierat. Rímski gladiátori dokonca verili, že keď vypijú krv zo svojich umierajúcich protivníkov, prevezmú tak ich silu na seba. V iných kultúrach sa napríklad novorodenci kúpali v krvi najmä silných a krásnych zvierat.
Ľudia veľmi často používali a dodnes používajú amulety, talizmany či dokonca malé predmety zavesené na spätnom zrkadle v aute, ktoré slúžia na komunikáciu s nadprirodzeným svetom alebo na ochranu proti zlu či ako spôsob hľadania šťasteny. Červené amulety a kamene, akými sú rubín alebo granát, sa používali na ochranu pred všetkým zlým. Nosením červeného rubínu sa mala získať nepremožiteľnosť. V Nemecku kedysi verili, že červená posteľná bielizeň ochraňuje pred tzv. červenými chorobami alebo dokonca pred spontánnym potratom. V Mexiku dodnes malé deti nosia červený brmbolec (ojo de venado), ktorý má upútať pozornosť, a tak odvrátiť priamy pohľad do očí dieťaťa, aby nedostalo „z očí“, ako sa hovorí na Slovensku. Súčasťou svadobných zvykov sú napríklad dodnes v Číne červené svadobné šaty alebo červené závoje v Grécku, Albánsku a Arménsku. Červená v tejto súvislosti predstavuje lásku a plodnosť. V spojení s vierou a červenou nemožno nespomenúť červenú ružu – symbol lásky a vernosti.
V súvislosti s vierou existujú aj negatívne významy červenej. V starovekom Egypte bola červená farbou púšte a pustošivého boha Seth, ktorý vraj mal červené vlasy a červené srdce, ktoré sa ľahko rozzúrilo. V hinduizme na Bali symbolizuje červená farba negatívne vlastnosti (hnev, egoizmus, násilie a prílišnú túžbu) ľudských bytostí. Ten, kto v nadmernej miere prejaví niektorú z týchto vlastností, je posadnutý démonom, a preto sa natiera červeným čistiacim prostriedkom proti démonom, ktorý slúži nielen na boj proti vonkajšiemu zlu, ale najmä na ustavičný vnútorný boj proti niektorej zo spomenutých negatívnych vlastností.
... moc
Červená predstavuje moc a možno aj z toho dôvodu biznismeni obľubujú červené kravaty a celebrity kráčajú po červenom koberci alebo králi v rozprávkach majú vždy červený plášť. Možno povedať, že cesta k úspechu je vyznačená červenou.
Keď stretnete na ulici ženu v červených módnych šatách, chtiac-nechtiac upúta vašu pozornosť. Červená má v sebe akúsi moc. A tak nie náhodou je aj jej symbolom: červenými insígniami, emblémami a ozdobami oznamovali privilegované vrstvy a jednotlivci svoje postavenie a moc a takmer všetky krajiny, náboženstvá a ideologické hnutia používajú červenú na svojich vlajkách a transparentoch. Avšak pre nedostatok prirodzeného červeného farbiva bola červená nesmierne vzácna komodita mnoho storočí, prístupná len pre obmedzené skupiny držiteľov moci s vysokým spoločenským či politickým postavením.
Umelé farby na farbenie vlákien boli vynájdené len pred asi sto päťdesiatimi rokmi. Dovtedy sa látky farbili rozličnými prírodnými farbivami s krátkou trvácnosťou, napríklad karmínová a šarlátová červená sa už v staroveku získavali z farbív hmyzu. Inými živočíšnymi „výrobcami“ červeného farbiva boli napríklad morské slimáky, ktoré produkovali veľmi zvláštne purpurové farbivo. Dôležitým zdrojom červeného farbiva boli aj rozmanité rastliny, známa je najmä morena, ktorej korene produkujú jasnú červenú s výnimočnou stálosťou. Často sa používali aj extrakty zo svetlice, indickej moruše a borového dreva.
Za rímskych čias mal jedine cisár dovolené nosiť purpurové róby. Senátori si museli vystačiť len s purpurovými stuhami na tógach. Neskôr tradíciu nosiť purpurovú ako symbol moci prevzali germánski vládcovia, ku ktorým sa v roku 1468 pridali aj kardináli. Červená farba zohráva dôležitú úlohu aj vo svete politiky v 19. storočí, keď sa stala farbou socializmu. Neskôr symbolom komunizmu.
... účel(ová)
Určite nám dáte za pravdu, že reklama je silný fenomén súčasnej doby. Je takmer všade. Ulice, médiá, úrady, školy, vlaky, autobusy a električky sú jej plné. Dokonca je často aj na miestach, kde by sme ju rozhodne nehľadali. Mohlo by však niečo také fenomenálne ako reklama existovať bez červenej farby? Ktorá iná farba upúta našu pozornosť na bilbordoch a v reklamných spotoch viac ako práve ONA, bláznivá, priateľská a dráždivá červená? V reklame sa farba využíva na dosiahnutie viacerých cieľov. Okrem toho, že upútava pozornosť, vytvára aj náladu a podporuje zapamätateľnosť. V symbolike farieb sa červená považuje za agresívnu, ktorá však vychádza príjemcovi reklamy v ústrety. Reklamní tvorcovia využívajú červenú na vyvolanie erotických pocitov, napríklad červené pery, červené autá a podobne. Červená v nás evokuje pocit tepla. Je to farba plná vzrušenia a očakávania. Zvádza nás do tajných krás ženského úsmevu. Je radostná a aktivizujúca.
Vo všeobecnosti je známe aj to, že červená stimuluje apetít. Pri správnom výbere farby sa k vám hladoši len tak pohrnú. Predstavte si logá spoločnosti rýchleho občerstvenia, ako sú McDonnald, Burger King či Quick. Nepochytil vás náhodou náhly hlad? Práve reťazce rýchleho občerstvenia využívajú červenú vo svojich firemných logách v dosť veľkej miere, v snahe vyvolať u zákazníkov pocit, že ide o spoločnosť s veľkou dávkou energie, kde je vždy všetko v pohybe a hlavne fast. Takisto červená Coca-cola je perfektným príkladom obchodného úspechu. Takže ak ide o jedlo či už v súvislosti s logami, alebo obalmi, spoločnosti sa naučili, že červená je jednoducho king.
Pozor! Signalizuje červená!
Blikajúce červené svetlá znamenajú nebezpečenstvo alebo stav núdze. Červená je neoddeliteľnou súčasťou cestnej premávky. Všetky výstražné značky sú červené. Červené svetlo na semaforoch hovorí zastaviť stáť.
... plná emócií
Farby, tak ako iné estetické aspekty nášho okolia, akými sú zvuk, vôňa a tvary, majú nemalý účinok na ľudské emócie. Výrazne vplývajú na rovnováhu hormónov v organizme, čo priamo ovplyvňuje pocity a emócie, a tak nepodmienečne pôsobia na našu náladu. Určité farby môžu myseľ utišovať, kým iné stimulujú mentálnu aktivitu. Každá farba nesie určité základné psychologické vlastnosti, a to bez ohľadu na jej konkrétny tón, jas a odtieň. Každá má potenciálne pozitívne aj negatívne účinky a ktorý z týchto účinkov prevládne, závisí od vzťahov v rámci kombinácie farieb.
Červená, ako farba krvi a životnej sily, je výrazom emócií a lásky k zmyselnému životu a zážitkom. Zo všetkých farieb má najväčšiu silu a schopnosť preniknúť do našich zmyslov, ktoré vnímajú červenú farbu ako vzrušenie, túžbu a žiadostivosť. Má moc nás dynamicky až agresívne vitalizovať a nalaďovať. Podporuje chuť do života. Možno povedať, že červená je v podstate psychická farba, ktorá pri spojení s energiou ohňa predstavuje čistú energiu a symbolizuje hlboké ľudské vášne. Skrýva v sebe lásku a nenávisť, ako aj odvahu a pomstu. Červená je jednoducho farba emocionálnych vzplanutí. Neraz sa vám určite stalo, že ste sa začervenali od hanby alebo vám tvár priam horela pri návale zlosti či intenzívnych a ohnivých emóciách lásky. Takéto rozplývajúce sa silné pocity, či už na pozitívnej, alebo negatívnej úrovni, ktoré spôsobujú sčervenanie, nazývali v alchymistickom procese „rubedo“.
Červená je kvalitou teplá až horúca, vibrujúca, nepokojná, čo v nás vyvoláva akýsi stimul, dráždenie, povzbudenie a expanziu. Červená lampa v spálni navodí neodolateľné teplo, ktoré si priam vynucuje ľudskú blízkosť v sexuálnej podobe. Psychologický obraz červenej maľuje spojenie s vitálnou životnou silou, ktorá vyzdvihuje erotiku a vášeň. Pre tých, ktorí neoplývajú sexuálnou chtivosťou, sa na jej posilnenie odporúča, aby si do spálne zadovážili rôzne červené doplnky, ako sú sviečky, lampa či posteľná bielizeň v tejto farbe.
Príliš veľa červenej však môže nevedomky spôsobovať nervozitu, ktorá môže viesť až k agresivite, nespavosť, podráždenosť a hyperaktivitu. Svojím silným vyžarovaním môže pôsobiť priveľmi povzbudzujúco, a to najmä na ľudí, ktorí pomerne rýchlo podľahnú vzruchom a rozpália sa ako sopka, i na tých, ktorí sa nevedia zastaviť vo svojej aktivite. Predstavte si červené steny vo väznici alebo psychiatrickej liečebni, asi by to nebolo najvhodnejšie riešenie, však? Ak máte doma viac ako len aktívnu ratolesť, tak s červenou tiež pozor. S touto farbou naozaj treba zaobchádzať veľmi opatrne. Prílišná záľuba v nej môže niekedy spôsobiť viac škody ako osohu. Červená je totiž amor i diabol v jednej podstate. Na jednej strane vysiela šípy lásky a vášne a na strane druhej má ohnivé srdce zla. Takže ak ste dostali chuť na červené steny vo vašom príbytku, ešte si to nechajte prejsť hlavou. Všeobecne sa neodporúča používať vo veľkom rozsahu na steny izieb. Vhodná je skôr v podobe malých doplnkov, ktoré dodajú spálni príjemné teplo a v pracovni zas zopár červených predmetov povzbudí chuť do práce alebo učenia.
Autor: Lucia Tansele (welnes magazin)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Príspevky
