Žuvačka - Pre a Proti

Váš partner otvorí ústa a... ale nekazme si peknú chvíľu! Vy sedíte s časopisom v ruke, chcete si prečítať niečo pekné, svieže, voňavé a my vám to ideme kaziť nejakými žalúdok nadvihujúcimi predstavami. Ani nápad! Nakoniec, ako môže v dvadsiatom prvom storočí vôbec niekto mať problém s ústnou dutinou? Dáme si predsa žuvačku – a sme ako z reklamy!

Pamätáte sa, ako sme si ich kedysi rozmaznávali? Ako by aj nie, veď stáli celú korunu – a to voľakedy nebol až taký malý peniaz. Za jednu korunu voňavý ružový obdĺžnik. Áno – voňavý! Veď keď ste si ho v triede alebo kine rozbalili, zavetrilo to osadenstvo v okruhu desiatich metrov. A nemuseli nás o tom presviedčať žiadni vymydlení chlapíci s vlniacimi sa dámami v pozadí – vtedy tá chuť naozaj trvala... a trvala... A vtedy sme si na žuvačkách aj pochutnávali. Na tých hutných ružových masách, z ktorých sa bubliny lepili až na čelo... Ach jaj, sladké spomínanie. Doslova. Pretože dnes je cukor v žuvacej hmote nepriateľ číslo jeden. Žuvačky nie sú žiadna maškrta – žuvačky sú dokonalá stomatologická pomôcka, ktorá nemá ďaleko od zázraku. Čistí zuby! Osviežuje dych! Podporuje trávenie! Zvyšuje IQ! Odbúrava stres! Skrátka superpotravina, ktorú ospevuje reklama aj nekonečné množstvo internetových článkov.

Kto žuje, je in
Veď práve – reklama. Žiarivo vysmiati, šťastní ľudia nám tvrdia, že o ich chrup sa stará žuvačka. „To je úloha reklamy. Sú v tom, pochopiteľne, veľké peniaze a ľudská dôverčivosť. Ale fakt je, že zubná kefka sa nedá nahradiť žiadnou žuvačkou,“ hodnotí dnešné „víťazné“ ťaženie žuvačky svetom stomatológ Jozef Fábry, viceprezident Slovenskej komory zubných lekárov. Víťazné je skutočne často najmä pre výrobcov, keďže žuvačka je v podstate už akousi imidžovou záležitosťou. „Ten, kto žuje žuvačky, je podľa reklamy in. Stará sa o svoj chrup, o svoj svieži dych. Môže nadväzovať kontakt, ak druhej strane ponúkne žuvačku – čo je určite lepší a zdravší spôsob, ako keď čosi podobné robí fajčiar s cigaretou. Žuvačka nás robí spoločensky prijateľnými.“ Skrátka, človek sa stáva tvorom prežúvajúcim.
Urobí však žutie kúska gumovej hmoty skutočne spoločensky prijateľný aj náš chrup? Ozaj stačí mať poruke vždy žuvačku a naše zuby budú silné, zdravé a bez kazov? „Žuvačka zvyšuje tvorbu slín, takže môže pomôcť odplavovať kúsky potravy. Dokáže aj mechanicky očistiť niektoré zubné plochy. Ale rozhodne nevyčistí medzizubný priestor ani iné ťažko dostupné miesta,“ uvádza veci na pravú mieru doktor Fábry. Či mikrogranule, či akási „čistiaca“ tekutina v žuvačke, na obyčajnú kefku a pastu nemá žiadna žuvačka. „Tá nikdy nemôže byť účinnou prevenciou pred zubným kazom. Tou je hygiena. Žuvačky jej môžu mierne pomôcť, ale nikdy ju nenahradia.“

Peroxidové pochúťky
Ako je to s ďalšou vlastnosťou žuvačiek, ktorá robí z ľudí v reklame majiteľov oslepujúco bieleho chrupu? Naozaj nám stačí v ústach poomieľať trochu elastickej hmoty a muži zhypnotizovaní naším úsmevom nám budú zobať z ruky? „Keď sú raz zuby žlté, žuvačka z nich nikdy snehobiele neurobí. Je to čisto reklamný ťah. Množstvo bieliacich látok v žuvačke nemá takú koncentráciu.“ Podľa doktora Fábryho je však práve bieliaca vlastnosť niektorých žuvačiek diskutabilným úkazom – a to pre samotnú bieliacu látku, ktorou je peroxid vodíka. Či chceme, alebo nie, je to silné oxidačné činidlo. „Len pre zaujímavosť – opísali sa prípady takzvaného čierneho chlpatého jazyka. Týkalo sa to ľudí, ktorí si ústnu dutinu často vyplachovali peroxidom. Jazyk vtedy stmavne a zmení štruktúru.“ To sú, samozrejme, extrémne prípady, ktoré zrejme neplatia pre žuvačku. V nej je obsah peroxidu povolený iba do istého množstva. „Ja osobne nie som s tým celkom uzrozumený a aj v Európskej únii sa vedie veľká diskusia, aké množstvo peroxidu v žuvačke je vlastne neškodné,“ hovorí stomatológ. V každom prípade striedmosť bude v tomto smere namieste. Ak radi žujete žuvačky, netreba to s bieliacimi príliš preháňať – nakoniec náš chrup vďaka nim určite nezbelie o dva stupne.
Jeden druh „bielenia“ však žuvačka predsa len zvládne. Aj keď tento výraz nie je celkom správny – skôr ide o akési vyčistenie zubov, ktoré sme si predtým „kúpali“ v káve, čaji alebo víne. Ak si nemôžeme hneď vyčistiť zuby a nechceme nechať pôsobiť farbivá v týchto tekutinách na zuboch, môžeme to skúsiť so žuvačkou. „S tým sa dá vcelku súhlasiť. Farbivá sa vyzrážajú na povrchu zuba, a ak žuvačka má určitý oxidačný, teda bieliaci efekt, kontakt žuvačky a zubov spôsobí, že farbivá vďaka oxidácii zmenia svoju chemickú štruktúru a stratia farbivosť. Opäť však musím dodať, že presne tak isto poslúži aj kefka, ktorou si farebný povlak zo zubov stiahneme,“ nezaprie v sebe Jozef Fábry stomatologický pohľad na vec.

Kúpele aj posilňovňa
Presne to, aj keď obrazne povedané, robí z našej ústnej dutiny žuvačka. Ako už povedal doktor Fábry, žuvačka zvyšuje produkciu slín v ústach. „Máme obranné sliny, ktoré sú husté, tráviace sliny, ktoré obsahujú pepsín a vďaka nim už v ústach nastáva prvotné trávenie cukrov. Žutím žuvačiek sa zvyčajne produkuje neutrálna slina, ktorá len pomáha odplavovať zvyšky jedál.“ V tom je určite pozitívum žuvačky. Vyrábať si však hodiny a hodiny zvýšený „slinotok“ nemá veľmi zmysel – a navyše aj pre zuby a kĺby v čeľustiach je to pekná „makačka“. „Ľudský žuvací aparát je nastavený tak, aby žul niekoľkokrát za deň a potom mal vždy niekoľko hodín prestávku. Neustále žuvanie je nadmerná záťaž pre zuby aj kĺby.“ Ak váš stomatológ skonštatuje, že máte opotrebované zuby, nemusí to byť zo žutia žuvačky, ale určite by mohlo stačiť požuvať si dvadsať, tridsať minút a dosť. Nech si aj čeľuste a zuby, ktoré nie sú stavané na nepretržitú činnosť, oddýchnu.

Sladké sústo
Spomínate si, ako tie ružové a inak farebné obdĺžniky či guľôčky kedysi chutili? Ako malý zákusok. Nikto sa netváril, že žuvačky sú bez cukru a nikomu to ani neprekážalo – okrem zubárov. „Tieto žuvačky doslova obliali zuby povlakom cukru, čo baktériám ohromne vyhovovalo. Ani náhodou vtedy neslúžili ako hygienická pomôcka,“ spomína MUDr. Fábry. Dnes už všetci, pochopiteľne, vieme, že ak chceme žuť, tak jedine bez cukru. V tejto súvislosti je však zaujímavý jeden paradox: žuvačku s cukrom by sme už pomaly ani nedali do úst – kadejaké sladké, kolové nápoje však poniektorí do seba lejú v litroch. A to im neprekáža. Pre zuby je to pritom hotová pohroma. „Niektoré nápoje obsahujú okrem množstva cukru aj kyselinu fosforečnú. A tá narušuje sklovinu,“ upozorňuje odborník. Keď si uvedomíme, že kyselina fosforečná sa, i keď vo vyšších koncentráciách, používa ako leptadlo na sklovinu pri plombovaní, tak je vlastne otázne, čo je pre zuby horšie – jedna žuvačka s cukrom alebo pohár sladkého nápoja?

Zázračné písmenká „pH“
Väčšina z nás by asi mala problém vysvetliť, čo to vlastne je – vieme však, že to má byť neutrálne. A tak hneď po jedle žujeme ostošesť, aby sa nám pH v ústach zneutralizovalo. Ak chcete mať pocit, že žujete vskutku v súlade s odporúčaniami, začnite žuť do piatich minút po jedle – presne taký časový limit môžete nájsť v článkoch na internete. Zaujímavý údaj aj pre stomatológa. „Nepoznám dôvody tohto tvrdenia. Možnosť žuť do piatich minút znamená využiť zvýšenú slinivosť, ktorá ešte prebieha po jedle, a tak ešte rýchlejšie odplaviť cukry,“ uvažuje doktor Fábry, ktorý to však s pH v ústnej dutine vidí trochu inak. „Žuvačka pH v ústach neupravuje. To si upravuje organizmus sám, a to zhruba v priebehu pol hodiny po jedle. Je to takzvaný pufrovací, čiže vyrovnávací efekt slín.“ Takže – čarovnými písmenkami „pH“ sa vlastne výrobcovia žuvačiek oháňajú zbytočne. Neutrálne prostredie v ústach si telo vytvorí samo – bez ohľadu na to, či mu v tom usilovne pomáhame žuvačkou, alebo nie.

Vytiahnuté plomby
Aj vám sa to už možno stalo: monotónne žuvanie vám zrazu narušil nepríjemný škripot. Ako keby ste zahryzli do kamienka. V zlej predtuche opatrne jazykom preskúmate zuby – a je to tu. Respektíve – už to tu nie je! Výplň je fuč a vám je jasné, že kamienok v žuvačke je vaša vlastná plomba. Na internete dokonca môžete nájsť odporúčania, ktorým druhom alebo značkám žuvačiek sa vyhnúť, pretože zaručene ťahajú plomby. Doktor Jozef Fábry sa pri tejto pretrvávajúcej žuvačkovej legende pousmeje: „Plomba musí vydržať oveľa väčšiu lepivosť, než má žuvačka, takže žuvačky by som rozhodne neobviňoval. Keď plomba vypadne, buď bola nekvalitne urobená, alebo už má svoj vek.“ Je to skôr náhoda, ak vypadne práve pri žutí žuvačky. Sú však ojedinelé prípady, keď žuvačka plombu takpovediac vystrelí. „Ak máme narušenú plombu, napríklad vedľa sa nachádza kaz a je tam nejaká štrbinka, žuvačka pri zahryznutí môže štrbinku upchať a ďalším zahryznutím sa ešte viac potlačí, čo zvýši tlak v dutinke a môže to vyvolať bolesť, v extrémnych prípadoch aj prasknutie zuba.“ Stať sa to môže skôr pri mŕtvych zuboch, ktoré sú krehké a neznesú takú záťaž ako živé zuby. Tu však opäť nie je priamo zodpovedná žuvačka, ale majiteľ zuba, ktorý ho takto zanedbal. Žuvačka už iba dokoná „dielo skazy“. Ak máte zuby aj plomby v poriadku, nemusíte sa obávať, že si jednou žuvačkou vytiahnete všetky zubné výplne.

Žuvačky ako lieky?
Ešte pred niekoľkými rokmi bola žuvačka iba gastronomická elastická pochutina, dnes je to hygienická pomôcka, ktorá pomaly preberá úlohu lieku. Aspoň to opäť tvrdia reklamy alebo múdrosti na internete. Tak si teda posvieťme na dva typy „liečivých“ žuvačiek. Jeden má údajne schopnosť pomôcť pri xerostómii. Nič to, ak vám toto čudesné slovo vôbec nič nehovorí – zubný lekár vie, o čom je reč. „Je to ochorenie, ktoré sa prejavuje pocitom suchých úst. Často ho mávajú fajčiari, ktorí majú narušené dýchacie cesty a dýchajú ústami. Žuvačka určená na toto ochorenie môže pomôcť zvlhčovať ústnu dutinu – to však problém nerieši.“ Žuvačka nie je liek, je to len pomôcka na zvýšenie slinivosti, takže pacienti s takýmto problémom by sa mali dať vyšetriť, pretože xerostómia je zvyčajne následok iného ochorenia. Podobne to platí aj pri ďalšom pokuse urobiť zo žuvačky liek na zapálené ďasná. Takéto žuvačky sú obohatené o extrakty z tymianu, medovky alebo levandule a práve to má ďasná upokojiť. „Všetky tieto bylinky majú určite svoj efekt, ale v podstate iba zakrývajú príznaky zápalu ďasien. Navyše zuby majú súdkovitý tvar, takže žuvačka sa k samotnému ďasnu dostane dosť ťažko,“ hovorí stomatológ. A sme zase pri nej – pri starej dobrej kefke. „Zapálené ďasná sa liečia mäkkou kefkou, masážou ďasien, výplachom, ale nie žuvačkou.“

Žuvačka – pre a proti
Z pohľadu zubného lekára je to jasné: žuvačka nie je zubná kefka. Nemôže ju nahradiť a nech nikto neočakáva, že mu žuvačka zníži kazivosť, odbremení od návštev u zubára a vyčaruje žiarivý belostný úsmev. Nevylieči zapálené ďasná ani nevyčistí medzizubné priestory. Pri dlhodobom žuvaní môžeme mať bolesti kĺbov a svalov. Väčšinu ospevovaných schopností zázračnej gumy treba brať s rezervou. Jozef Fábry v nej však vidí aj pozitíva: „Zvyšuje sekréciu slín, mechanicky odstráni drobné zvyšky potravy. Má neutrálne zloženie, takže zubom určite neškodí – pravda, len žuvačka bez cukru. Zvyšuje sebavedomie. Keď má človek po jedle nepríjemný pocit, siahne po žuvačke, aby nebolo z úst cítiť, čo práve skonzumoval.“

Požehnanie pre trávenie?
Zázrak zvaný žuvačka – bolo by viac než lákavé uveriť všetkým tvrdeniam kolujúcim po internete a pasovať žuvačku do pozície univerzálneho všelieku – pravda však zrejme nebude až taká nafúknutá. Gastroenterológ Peter Minárik z Poradne pre obezitu, výživu a zdravý životný štýl má na niektoré vyjadrenia, na aké môžete natrafiť na internete, veľmi triezvy pohľad.
Žuvanie aktivizuje tvorbu slín, žalúdočných štiav a krásne naštartuje proces trávenia.
Dokonca by sa podľa článku, z ktorého pochádza citát, mali naštartovať naše preplnené útroby až tak, že rýchlejšie strávime bohaté a ťažké gastronomické chody. „Sliny skutočne majú istú tráviacu schopnosť, obsahujú enzým ptyalín a ten už v ústnej dutine pomáha tráviť sacharidy,“ hovorí gastroenterológ. Podstatná časť trávenia, aj v prípade sacharidov, však prebieha v tenkom čreve, takže posielať si po jedle do žalúdka zvýšené množstvo slín nemá na urýchlenie trávenia zásadný vplyv. Predstava, že vďaka žuvačke nám pečená kačica s lokšami zabetónovaná zmrzlinovým pohárom zmizne zo žalúdka ako gáfor, je veľký omyl. „Dať si ťažké jedlo a očakávať, že žuvačka urýchli trávenie, to určite nie. Tuky potrebujú na spracovanie svoj čas, žuvačka nič neurýchli. Ani prostredníctvom väčšieho množstva slín, pretože tuky sa slinami netrávia,“ konštatuje doktor Minárik.
Ak si dáte žuvačku hneď, ako pocítite hlad, dočasne oklamete žalúdok, zamestnáte ústa a nebudete do seba pchať každé jedlo, na ktoré natrafíte.
„Tomuto sa venujem už niekoľko rokov a ešte nikdy som žiadnemu pacientovi, ktorý je napríklad obézny a potrebuje schudnúť, nepovedal – žujte žuvačku, nebudete mať hlad. Tade cesta nevedie.“ Doktor Minárik tvrdí, že pocit sýtosti sa nedá veľmi oklamať. „Centrum sýtosti v mozgu sa aktivizuje pri podnetoch z tráviaceho traktu, zvyčajne pri naplnení žalúdka istým objemom stravy. Preto je napríklad dobré naučiť sa jesť objemné, ale nízkokalorické jedlá a podporovať bohatý pitný režim.“ Žuvaním žuvačky možno naozaj zamestnáte ústa, ale prázdny žalúdok neoklamete. A už vôbec sa „neprežujete“ k štíhlosti. Žuvačkou nezastavíte ani pocit hladu – žalúdok sa o svoje práve bude hlásiť tak či tak.
Ak vydržíte žuvať žuvačku minimálne tridsať minút po jedle, nebude vás páliť záha. Zvýšené množstvo slín pri žuvaní riedi agresívnu žalúdočnú kyselinu.
„To, že slina neutralizuje žalúdočnú kyselinu, to má byť liečenie?“ zamýšľa sa gastroenterológ nad údajnou mocou žuvačiek nad agresívnou tráviacou šťavou v našom žalúdku. „Na žuvačku sa pri týchto problémoch naozaj nevyplatí spoliehať. V prvom rade treba navštíviť lekára, ktorý zistí, čo je príčinou pálenia záhy.“ Pomerne často môže záha trápiť ľudí s nadváhou alebo tehotné ženy, keďže veľké brucho môže komplikovať prácu zvierača medzi pažerákom a žalúdkom. A keď zvierač nedolieha, žalúdočná kyselina sa zo žalúdka dostáva do pažeráka. Keďže sliznica pažeráka nie je uspôsobená na kontakt s kyselinou, neraz býva poškodená. Lekár to všetko musí zistiť a určiť vhodnú liečbu. „Žiaden odborník vám nepredpíše žuvačku, ale antisekrečné lieky, ktoré utlmia produkciu žalúdočnej kyseliny a pažerák sa tak môže hojiť,“ vysvetľuje doktor Minárik. Ani to však nie je liečenie podstaty – tá je skrytá vo funkčnosti pažerákového zvierača. Dosiahne sa buď zmenou fyzického stavu, alebo chirurgicky.
Proti rakovine aj na lepšiu rekonvalescenciu.
Niektoré tvrdenia, ktoré môžete objaviť v článkoch o žuvačkách, zaskočili aj skúseného odborníka. Vyznievajú tak nezvyčajne, že aj doktor Minárik priznáva, že by musel hľadať mnoho ďalších informácií a údajov, aby k nim vedel zaujať jednoznačné stanovisko. Napríklad tvrdenie, že ak budete žuť žuvačku obohatenú o cysteín, vyhne sa vám rakovina ústnej dutiny a žalúdka – je to vraj látka, ktorá dokáže bojovať s karcinogénmi, ktoré u fajčiarov a milovníkov alkoholu môžu vyvolať rakovinu horných častí tráviaceho traktu. „Toto tvrdenie je pre mňa novinka. Nikdy som o tom nepočul a už sa dlho pohybujem v gastroenterológii a chodím po kongresoch. Nemyslím si však, že žuvačka by mohla vykompenzovať škodlivé účinky fajčenia a pitia alkoholu. A rozhodne by som sa nespoliehal, že ak si po piatich cigaretách dám žuvačku, mám po probléme s karcinogénnymi splodinami,“ varuje MUDr. Minárik. Najideálnejšie je nefajčiť a alkohol iba s mierou – ale to je všeobecne známy fakt.
Neprehltni ju, zlepí ti črevá!
Aj vy ste sa ako deti hrozili predstavy, že omylom prehltnutý kus žuvačky vám tak polepí metre a metre tráviaceho traktu, že vám nepomôže ani skalpel? Tieto zaručené „pravdy“ o žuvačke patria medzi obľúbené detské legendy – a u odborníka vyvolávajú úsmev. „Samozrejme, že žiadna žuvačka vám črevá nezlepí. V žalúdku je také slizké, hlienovité prostredie, že z prehltnutej žuvačky vznikne akási mazľavá loptička, ktorá prejde celým traktom a skončí v toalete.“ Žuvačku môžeme chápať ako nestráviteľné teliesko, s ktorým sa útroby veľmi nezapodievajú – skrátka si ho obalia a vypudia. „Dnes sa ľudom dávajú malé kapsuly, ktoré obsahujú mikrokamery sledujúce proces trávenia. Takisto to nerobí problém.“ Mohlo by sa však stať, že žuvačky by napríklad mohli upchať črevá – ale iba v tom prípade, ak by sme ich zjedli enormné množstvo. „Keby ich niekto zjedol päťdesiat naraz, mohol by nastať problém. Ale uznáte, že to už hraničí s nenormálnosťou,“ myslí si doktor Minárik.

Autor: Ivana Ilgová